Do kín práve prišiel film Slávnosť v botanickej záhrade. Nestalo sa. O tri roky neskôr nakrútil Havetta ešte jeden celovečerný film, Ľalie poľné, ale po nich už prišiel stop. Bol nepohodlným režisérom a jeho filmy skončili v trezore.

Až koncom osemdesiatych rokov sa o ňom začalo opäť hovoriť, nesmelo i smelo priznávať, že to bol výnimočný talent, skvelý autor. Dnes jeho filmy konečne vychádzajú na dvoj-DVD.

V tom Liehmovom rozhovore Havetta hovoril: "Scenárista Lubor Dohnal napísal, že programovo robíme únikový film. Možno si niekto povie, že za päť miliónov je to dnes luxus. Ja to ale chápem inak: nakrútil som hru o živote, a to sa snáď môže. Miera angažovanosti je vždy vecou pohľadu."

Slávnosť v botanickej záhrade je cestou za životom, za zázrakom, za slobodou i domovom. Dramatickosť deja v nej nie je taká dôležitá ako sila emócií. Dá sa to povedať aj o Ľaliách poľných, kde Havetta rozpráva o psychických stopách vojny. Možno preto, aby boli tie emócie čo najčistejšie, obsadzoval naturščíkov alebo neznámych hercov.

"Bol neuveriteľne nadaný a pritom jednoduchý," spomína v rozhovore pre SME Dodo Šimončič, kameraman oboch jeho filmov. "Miloval ľudí a vedel s nimi perfektne komunikovať. Robiť s nehercami, to bola strašná drina. Ale on z nich dokázal dostať všetko. Veď Vinco Šikula sa vystrašil, už len keď počul slovo kamera. A Marián Filadelfi? Ani nevedel, ako sa k nakrúcaniu dostal."

Havetta mal vždy jasnú predstavu aj o výtvarnej stránke filmu. Zaobišiel sa bez architekta. "Niekedy sme prišli na pľac a našli v podstate nesnímateľné miesto, z mnohých uhlov škaredé. Ale Elo zapriahol ľudí, zmenili sme to, zmenili sme ono, a hneď to vyzeralo inak," hovorí Šimončič.

Výtvarníkom Havettových filmov bol Vladimír Popovič. Spojila ich už škola, internát a tragikomický spôsob videnia sveta, vraví Popovič pre SME. "Havetta mal rád pastorálne folklórne scény. Folklór pre neho znamenal hľadanie istôt. Evokoval nostalgiu za niečím, čo odchádzalo, a čo bolo krásne. Úpravy folklóru, napríklad piesní, sme nenávideli."

K práci s Havettom patrilo nonstop vymýšľanie. Jeho filmy sú plné symbolov, jeden nápad prekrýva druhý. Popovič vraví: "Aj Havetta, aj Šimončič a scenárista Dohnal vnímali scenár ako čosi, čo je neustále v pohybe. V eufórii nakrúcania sa do filmu dostával vždy ten lepší nápad, tá šťastnejšia variácia."

Ivan Popovič (ilustroval publikáciu o Havettovi) zas pripája: "Havetta myslel rýchlo, a všetky nápady, aj keď ich bolo tisíc, dokázal hneď a presne zrealizovať. Keď videl, že na všetko nestačí, úlohy porozdával. Ovplyvnil mnoho našich umelcov. A ak som niekedy stretol génia, tak to bol Elo."

Sám Havetta už vo svojich najlepších rokoch cítil skepsu. Liehmovi povedal: "Tá skepsa je generačná a veľmi hlboká. Bojím sa, že o chvíľu budeme zase chodiť na schvaľovanie scenárov." Šimončič vidí Havettovu smolu v tom, že zostal nepochopený: "Bol ešte talentovanejší ako Jakubisko, ale nemal také lakte, nevedel sa presadiť. Vedenie Slovenskej filmovej tvorby chcelo, aby vystrihol záverečnú scénu z Ľalií, teda letecký záber z pohľadu postavy, čo skáče z kostola. Postavil sa proti tomu a dostal sa do nemilosti. Vtedy sme už mali do detailu pripravený film Pod zem, pod zem týždeň pred nakrúcaním nám ho stopli. Škoda, bola by to paráda. Škoda Havettu. Mňa ten chlapec strašne veľa naučil."

Vladimír Popovič vraví, že aj študenti FAMU sa Havettových filmov stále dožadujú. "Bol to európsky rejžo a čím doba plynie, tým je to jasnejšie. Pre mňa bol vizionárom, pracantom a Bohom obdareným básnikom, ktorý mi veľmi chýba. Že to s ním dopadne zle, sme nepovažovali hodné pozornosti, lebo naše osudy sa od seba veľmi nelíšili. Všetky boli neperspektívne. Bolo len vecou náhody, kto prežije.