i drevené uhlie. Toto je cesta nádeje, ktorú dokument sleduje.

"Ján Hlavinka z Ústavu pamäti národa pripravuje knihu o Medzilaborciach, ktorá vyjde v Londýne. Videla som fotografie, tak som sa ho spýtala, koľko z nich ešte žije," vysvetľuje Vlachová, ako objavila tému.

Žije už len jedna, Mirjam Rubbinová, ktorá je v Izraeli. Problémom nakrúcať v Izraeli boli peniaze, takže rozhovor s ňou nakrútila pomocná režisérka.

Druhým pred kamerou je Jack Joseph, ktorý sa pri rozprávaní stále usmieva. Ako malý chlapec počul o tomto vlaku a túžil naň naskočiť, 12 dní sa trmácať skrytý pod uhlím. Nepodarilo sa, lebo vtedy už táto cesta vlakom bola prezradená.

Život mu zachránilo niečo iné. Ťažko povedať, čo konkrétne, ale bolo to vždy o milimeter. "Smrť ho vždy už držala za krk, ale on utiekol. A zas ho chytila, a zas utiekol," hovorí vzrušene režisérka. Prečo niekto zdanlivo náhodou nenastúpi do člna prvý, ale až druhý, čo ho o pár minút neskôr zachráni? "Nedá sa to povedať inak, len že má Božiu ochranu."

Jack Joseph, ktorý dnes žije v USA, bol počas prípravy filmu náhodou na Slovensku. Z času na čas sa chodí liečiť do piešťanských kúpeľov. Vďaka ďalšej "náhode" v jeho živote ho preto mohli filmovať.

Dračia sadba je takmer hodinový film o komunizme, o pracovnom tábore pri Příbrame. Okrem politických väzňov sa na plátne objavujú detailné zábery, v ktorých vypovedajú bývalí bachari.

"Točím to preto, lebo je úplne jasné, že o chvíľu si to už nikto nebude pamätať," hovorí režisérka. (jak)