Fascinujúca žena, režisérka KRISTÍNA VLACHOVÁ dnes predstaví na Letnej filmovej škole v rámci slovenského dňa dva dokumenty - Cesty nádeje a Dračia sadba. Jeden o holokauste, druhý o komunizme.
Vysmiata, empatická, otvorená, dosť energická. Len občas sa jej úsmev zmrazí, to vtedy, keď začne spomínať na Jána Langoša. Spomína na neho často. K jeho nedožitej šesťdesiatke mu chcela venovať dokument o ňom. Zostal nedokončený. Rozhovor so SME je o filmoch, ktoré dokončila.
Prečo o zločinoch nacizmu a komunizmu na Slovensku nakrúca česká režisérka?
"Zavolal ma Ján Langoš. Mal dojem, že na Slovensku stredná generácia režisérov neexistuje."
A neexistuje?
"Nie sú veľmi vidieť."
Prečo tu nie sú filmy o komunizme?
"Sliedil za tým. Je to nechuťou a neochotou slovenskej televízie, ale aj režisérov."
Našiel príčinu?
"To nebola náplň jeho práce. Hľadal človeka, ktorý by to dramaturgicky zastrešil a zrealizoval."
Mlčia slovenskí režiséri o komunizme zo strachu pred témou alebo z pohodlnosti?
"Je ťažké robiť o tom filmy."
Je spolupráca s Ústavom pamäti národa taká, ako ste si predstavovali?
"Predstavovala som si, že budeme nakrúcať 20 filmov ročne, že oslovím najlepších režisérov. Stačilo by mi, keby som robila jedendva filmy a ostatné viedla dramaturgicky. Chcela by som, aby to robili slovenskí režiséri. Je to však služba na oltár vlasti."
Predstavili ste tu nielen film o komunizme, ale aj o holokauste Cesty nádeje. V ňom zachránená Židovka Mirjam hovorí, že nemala, čo stratiť. Nie je to tiež veta ľudí, ktorí trpeli za komunizmu, teda vaša veta?
"Nedá sa to porovnávať. Nebola som vo väzení. Necestovala som vo vlaku dvanásť dní zasypaná dreveným uhlím, aby som sa zachránila pred smrťou. Jej celá rodina zahynula. Keď zastavili, preňuchávali to tam psy aj esesáci. Keby ich našli, okamžite by ich zastrelili. To sme my nezažili."
O emigrantoch sa tvrdí, že celý život trpia schizofréniou. S krajinou, ktorú opustili, ich spájajú nitky minulosti, s tou novou zas len nitky prítomnosti. Dá sa o podobnej schizofrénii hovoriť pri vnútornej emigrácii, ktorú ste počas komunizmu zvolili aj vy?
"Dalo by sa to tak povedať, ale v nej bol skoro celý národ."
Bol? Nebol.
"Nebola v nej nomenklatúra a tí, ktorí boli spokojní s reálnym socializmom. Tým je dnes ľúto za komunizmom a volia ako volia."
Pre mladú generáciu je dnes nepredstaviteľné nežiť svoj život podľa vlastných predstáv.
"Už to mladým nevysvetľujem. Dnes, keď niekoho neprijmú na vysokú školu, je to z logických aj objektívnych dôvodov. Vtedy rozhodovali body za členstvo rodičov v KSČ."
Predsa len vysvetľujete to obdobie, cez filmy.
"Sledujem len zločiny, kde je to markantné. Všednodenný život je ťažké vysvetliť."
Ale dôležité. Už sme si zvykli čítať v životopisoch - netvorila, vrátnička, potom pomáhala v nemocnici a po 1989 tvorí. Nie je nebezpečné, že sa z toho stáva klišé?
"To určite. Každý bol kurič."
A je z toho zábava.
"To je pravda. Je to nebezpečné."
Takže znova, stačí hovoriť o hraničných situáciách, o proce?soch?
"Nestačí. Každodennosť môže ukázať najmä hraný film. No ten tu de facto neexistuje."
Tento rok mal premiéru v Nemecku film, ktorý bez nostalgie zobrazuje každodennosť v komunistickom režime.
"Nemecká kinematografia je pred českou aj slovenskou úžasne popredu. So všetkým sa snažíme vyrovnať veľmi povrchne, komediálnym spôsobom, aby sme sa zasmiali a zabudli."
A čo keď zabudneme?
"Prejaví sa to pri voľbách."
Čo je horšie? Mať vo vláde komunistickú stranu alebo mať predsedu vlády, ktorý spokojne povie, že nežnú revolúciu nezachytil, lebo sa pripravoval na stáž do USA?
"Dobrá otázka. Čas ukáže. Je obrovské sklamanie, že 17 rokov po novembri máme takéto problémy, že mi môžete položiť takú otázku. Je to tragédia. To by človek plakal. Zvrtlo sa to."
Jiří Stránský v Dračej sadbe hovorí, že komunisti majú tie isté reči a ľudia im to stále žerú. Ako je to možné?
"Neonacisti aj mladí komunisti majú prachy zo zahraničia. Sú to mocenské záujmy. Neonacisti sú viditeľnejší, ale mladí komunisti sú rovnako nebezpeční."
To tiež zaznie v Dračej sadbe. Stránský povie: Mali sme tu šesť rokov nacizmu a 40 komunizmu.
"Lenže on hovorí, že 40 rokov je sedemkrát viac než 6 rokov, takže spustošenie myslí a duší ľudí je sedemkrát väčšie."
Ako ste sa cítili pri tom, keď vám bachar na kameru povedal, že komunistické zločiny sa dramatizujú.
"Som rada, že mi to úprimne hovorí na kameru."
Okrem toho, že ste filmárka, nakrúcate o tom období aj z osobných dôvodov.
"Robím si sondy do duše ľudí - bacharovej aj väzneného mukla. Ich svety sa nikdy nedokážu pochopiť."
Neprežívate také výpovede?
"Som rada, keď odpovedajú to, čo si naozaj myslia. Napríklad, keď stále neveria procesom a zločinom. To je neuveriteľné. Každý človek si pred smrťou musí ospravedlniť, čo robil. Aj Hitler, Miloševič, aj Stalin."
Je skoro nakrúcať dokument o dianí po 1989? Nie je tu dosť materiálu?
"Nie je skoro. Malo by sa to nakrúcať hneď. Nechať to nezostrihané a sledovať, kam to až pôjde. Nevieme, dokedy kto bude nažive."
Autor: Uherské Hradiště
