"A kto to zapríčinil?"

Ani som nestihla pokrčiť plecami, keď cvrngol prstami do listu, čo pred ním ležal a odpovedal si:

"Naše chrabré médiá, na čele so súkromnými televíziami. Najprv stvoria z nuly celebritu a keď sa im zunuje, prídu s bombastickým odhalením, že celebrita je v skutočnosti nula. A divák si odpľuje: zase ďalší lump, čo podvádza a vyvádza, pričom si veľkopansky žije! Odo mňa sa však vyžaduje, aby som žil poctivo a za trest zato skromne?! Aj ja chcem! Na čo zoberie revolver a vylúpi prvú poštu, na ktorú natrafí. Alebo znásilní susedkinu dcéru, poprípade syna. A viete, milá Gerda, čo je na tom najhoršie?"

Básnická otázka, ako vždy. Na odpoveď vôbec nečakal.

"Najhoršie na tom je, že ak všemocná ruka televízie vytiahne z diváckeho stáda hociktorý kus, tak ten namiesto toho, aby si sadol na ľadovú kryhu a dobrovoľne zamrzol, sa celý stoporí z predstavy, že sa z neho stane celebrita. Ktorá, ako vieme, vydrží pár dní a potom sa príde na to, že je to ďalšia bezvýznamná nula. Snáď si nemyslia, že som nejaký esbéeskár, čo im bude strážiť káble, preboha!" Dopovedal bez akejkoľvek zmeny intonácie a nalial si frankovku, čiže monológ sa skončil. Sadla som si k počítaču napísať odpoveď TV MAXIMA. Škoda, že sme si na tú kryhu nesadli doslova, keď si všemocná ruka televízie vybrala jeho. Aj to by bolo lepšie než počúvanie rétorických prostných cvičení, ako hovorieval profesor Kabát o Otovi Županovi. Spomenula som si na Šatniarov a prišlo mi ľúto, že tam nie som. Vzdychla som si. Župan vzhliadol a povedal:

"Nemusíte byť priveľmi zdvorilá. Keď to dokončíte, vyhľadajte mi, prosím, čo najviac informácií o mongolskom písme."

Mongolské písmo, božedobrý! A profesor Kabát si myslel, že sa tu stretnem so skutočným životom. Lenže Župan rozhoduje o tom, čo, kedy, prečo a ako mám robiť.

Oto Župan ma totiž vyhral v kartách.

Bolo to tak: Pred niekoľkými rokmi som vyštudovala latinčinu. Kedysi som sa vídavala v snoch, ako objavujem zvitky zažltnutých dokumentov, ktoré zmenia pohľad na ľudstvo a dejiny, za čo ma bude mávajúci dav zasypávať konfetami. Keď som si však hľadala prácu, prišla som na to, že sny sú sny a realita je realita. Striedanie mojich zamestnaní malo jedno železné pravidlo: s každou ďalšou prácou rástla vzdialenosť od latinčiny a klesal plat. Nakoniec som sa ocitla skoro doslova na ulici: bola som vábničkou, čo mala zastavovať okoloidúcich a dôverne sa pýtať, či si nechcú dať zmerať množstvo tuku a následne odporučiť nejaký pokútny prípravok na chudnutie. Tak vtedy som si povedala: stačí, končím a že dávam svojmu osudu 24 hodín, aby sa o mňa konečne postaral. Ako dôkaz, že to myslím vážne, roztrhala som reklamné plagátiky na drobné kúsočky, vyšla som na Starý most a hodila ich do Dunaja. Ako padali, vzdialene pripomenuli konfety, čo som si kedysi vysnila.

Neviem ako to funguje, ale osud odpovedal ešte skôr, než posledné útržky dopadli do vody, pretože som v tej chvíli zbadala, že na mňa kýva moja profesorka ešte z vysokej. Zmienila sa, že akýsi jej známy hľadá latinčinára, čo nie je nikde viazaný. Poprosila som ju, aby chvíľu počkala, vybrala som z tašky fixku a urobila som na zábradlí mosta značku Z. Z ako zázrak. Stále je tam. Ak idete po pravej strane z mesta do Petržalky, asi sto metrov od úpätia mostu.

Ešte v ten deň sme sa spolu vybrali do Dúbravky za mojím nádejným zamestnávateľom. Bol ním historik profesor Kabát, ktorý k svojim Dejinám aristokratickej Bratislavy potreboval prekladateľa a zároveň niekoho, kto by sa mu staral o domácnosť. Dostala by som plat a k dispozícii celé poschodie vily. Hovorím. Z ako zázrak. Keď sme sa dohodli, profesor Kabát sa ma láskavo spýtal:

"A, dieťa moje, nebude vám tu smutno za všetkým tým ruchom tam von?" Áno. Najmä za tým, že sa nebudem môcť dôverne pýtať okoloidúcich, či si nechcú dať zmerať množstvo tuku.

Po tých privátoch, podnájmoch a prenájmoch bol rok u profesora Kabáta Rokom pokoja. Za horami, za dolami som mala síce svoju teoretickú polovičku domu po rodičoch, ale roky v ňom bývala moja sestra s rodinou - otupená sestra s tupým manželom a nabrúsenými detičkami. Tupý manžel sedel celý život pred televízorom, pil pivo a lúskal tekvicové semiačka. Vylúskal ich toľko, až som čakala, že sa sestre narodia tekvičky ako na Halloween. (Keď tak nad tým uvažujem, ktovie, či by nedopadli lepšie, keby sa podali viac na tekvice než na otca. Ale to len na okraj.)

Profesor Kabát bol vdovcom a žil utiahnuto vo svojom vlastnom svete, vo vlastnej aristokratickej Bratislave. Jedinou výnimkou z uzavretosti boli stretnutia Šatniarov. Prvý piatok v mesiaci sa u neho schádzala kartárska spoločnosť a kto sa chcel stať jej členom, musel splniť exkluzívnu podmienku: mať meno ako kus šatstva. Kedysi ju založil profesor Kabát a patrili do nej advokát Kožuch, policajný kapitán Bunda a súkromný detektív Župan. Toto boli Šatniari-zakladatelia, ostatní prichádzali, odchádzali. Niektorí navždy.

Dovolili mi, aby som sa tých piatkov zúčastnila, pretože, ako hovorili, moje meno a krása ma na to oprávňujú (volám sa Krajčírová a moja krása je rovnako mimoriadna ako moje meno). Starých pánov som mala veľmi rada, aj keď práve v prípade Ota Župana nie je starý pán vhodné označenie. Nanajvýš by mi mohol byť otcom a to by ma musel počať okolo prvej tanečnej. A jeho som si vlastne obľúbila najmenej, pre hlúpy zvyk ukazovať na mňa prstom a pri tom klásť básnické otázky.

Šatniari hrávali žolíky zanietene, pokrikovali na seba, ba zachádzali až k fyzickým vyhrážkam, čo bola, samozrejme, iba napínavá hra malých veľkých chlapcov, ktorí nehrali o peniaze, ale o udalosti. Pred partiou každý oznámil, čo v prípade výhry žiada, napríklad: vyčistiť rínu či vybaviť prepis auta (často spomínali, ako si Župan vyhradil vidieť pitvu a ako celé mesiace za tým nesmel nik v jeho prítomnosti vysloviť slovo rebierka).

Jeden piatok Župan ohlásil, že hrá o asistentku Gerdu na šesť mesiacov. Kým sa profesor stihol ozvať, vyhŕkla som, že áno, súhlasím a začal sa mi valiť kameň zo srdca. Profesor Kabát ma u seba držal už jedine z charity, prácu sme dávno skončili a ten láskavý starý pán nemal srdce ma poslať preč: dával mi roboty, ktoré neboli nikomu na nič.

Takže keď som sa stala stávkou a o desať minút aj výhrou, situácia sa zase na čas vyriešila a pol roka nehrozilo dôverné meranie tuku. Profesor Kabát bedákal, akoby ma predal do juhoamerického nevestinca, zaprisahal ma, aby som takú do pekla volajúcu hlúposť nebrala vážne a zostala u neho, na čo sa Oto Župan zatváril mrazivo a povedal:

"Prehral si."