Katastrofu po prílivovej vlne cunami, ktorá zasiahla pobrežie Srí Lanky na Vianoce roku 2004, prežíval celý svet podobne, ako prežíva v týchto dňoch rovnakú tragédiu v Indonézii. More ľudí stále prekvapuje svojou silou a neúprosnosťou, ľudia zase stále túžia užívať si ho.

Z južného pobrežia Srí Lanky sa v týchto dňoch vrátil domov MATÚŠ BEŇOVIČ. Medzi pozostalými obeťami katastrofy strávil rok a pol. Na juhu ostrova rozbehol aj dovŕšil projekt výstavby slovenskej dediny, aby pomohol miestnym ľuďom k dobrému pocitu z nového, bezpečnejšieho domova.

Ako sa cítite po čase opäť na Slovensku?

Som strašne rád, že som doma. Posledné týždne boli veľmi hektické, bolo treba všetko ukončiť, kontrolovať odovzdávacie protokoly, dokumenty, zmluvy, faktúry. Popri tom sme odovzdali posledných desať domov, komunitné centrum a malé obchodíky, dorábala sa cestná infraštruktúra, pracovalo sa na elektrickom a vodovodnom pripojení. Odchádzal som ešte s hlavou plnou práce, chuť do jedla sa mi vracia len teraz.

Na Srí Lanke ste žili už pred katastrofou, ktorú spôsobila vlna cunami. Prečo ste boli práve tam?

Šiel som tam cez medzinárodnú študentskú organizáciu pracovať pre súkromnú softvérovú spoločnosť. Mal som možnosť pôsobiť aj na Slovensku alebo v Nemecku, ale nakoniec pre danú chvíľu zvíťazila exotika. Práca ma však zďaleka nenapĺňala, takže keď prišla možnosť zapojiť sa do humanitárneho projektu, chopil som sa toho všetkými desiatimi.

Ako ste vlastne katastrofu prežili?

Žil som vtedy v hlavnom meste Colombo, ale boli práve sviatky, tak sme odišli s kamarátmi na víkend na juh Srí Lanky. Zhodou okolností práve do kraja, kde som neskôr začal pôsobiť v organizácii Človek v ohrození, takže spomienky žili stále vo mne. Našťastie sme nebývali na pláži, vlna nás priamo nezachytila. Nevedeli sme, čo sa deje, len sme dostávali esemesky - utekajte! Tak sme sa zbalili a išli po neznámej prašnej ceste preč od mora, do vnútrozemia. Potom sme stopli auto, ktorého šofér hľadal svojho otca. S ním sme sa dostali na pobrežie a vtedy sme prvý raz uvideli tú skazu. Na ten pohľad sa človek snaží rýchlo zabudnúť.

Už vtedy vám napadlo, že tým ľuďom bude treba pomôcť?

Stále sme nechápali. Svitlo nám až nasledujúci deň, keď sme prišli do Colomba, hlavného mesta, a videli obrazové správy. Z organizácie o nás už vedeli a oslovili nás. Najprv sme vypomáhali všetci traja, no keďže Peťo a Lenka mali už naplánovanú cestu domov, zostal som napokon pôsobiť z nás troch ako humanitárny pracovník iba ja.

Ako vnímate spätne toto rozhodnutie?

Bol to veľký zlom v mojom živote. Posunulo ma to na dráhu, o ktorej sa mi ani nesnívalo. Získal som väčší priestor realizovať svoje predstavy, na druhej strane som niesol obrovskú zodpovednosť za úspešnosť projektu a využitie finančných prostriedkov, ktoré naši ľudia poskytli. To človeka napĺňa. Hoci s dobrodružstvom to nemá nič spoločné.

Kde ste s pomocou začali?

Postihnutých oblastí bolo naozaj veľa. Bolo treba zistiť, o čo ľudia prišli, na čo sa zamerať a kam pomoc umiestniť. Keďže najviac postihnutí boli rybári, rozhodli sme sa spraviť dielňu a vyrábať lode, ktoré sa rozdeľovali medzi miestnych obyvateľov. Najali sme piatich profesionálnych remeselníkov, ale zapojili sa aj ďalší miestni ľudia. Vyrobili sme päťdesiat lodí a priebežne sme ich distribuovali spolu s nástrojmi pre drobných remeselníkov, pretože aj tie im voda vzala a oni prišli o možnosť obživy.

Podstatná časť prostriedkov vyzbieraných na Slovensku išla na výstavbu domov, z ktorých bola založená nová dedina. Aké boli investície a ako ste ju navrhli?

Vlna cunami zničila veľmi veľa obydlí a keďže ľudia nemali kam ísť, väčšina organizácií sa hneď na začiatku zamerala na výstavbu dočasných príbytkov. Tak sme sa - ako prví - rozhodli investovať do permanentného bývania, do rodinných domov. Pozemky sme získali od vlády. Výstavba stála približne trinásť miliónov korún, v čom sú zahrnuté peniaze zo zbierky našich ľudí, dotácie z ministerstva vnútra a našich sponzorov.

S akými architektmi ste spolupracovali?

Mali sme dobrého miestneho architekta, ktorý dbal o to, aby sa zachovalo čo najviac zelene. Snažili sme sa vyrúbať čo najmenej stromov, vďaka čomu má teraz Arahena - tak sa nová dedina volá - celkom odlišný charakter ako ostatné výstavby, kde boli pozemky úplne vyčistené a vypálené. No priznám sa, že keď som naše pozemky videl prvýkrát, neveril som, že sa tam bude dať niečo stavať. Bola to džungľa v kopcovitej oblasti, totálne zarastená krovím, lianami, palmami.

Budúcnosť má vraj architektúra, ktorá sa inšpiruje spôsobom života v slumoch. Môže byť niečím takým váš projekt? Ako ho poňal miestny architekt?

Architekt - už senior - pochádzal z tejto oblasti, takže k nej mal zvláštny, otcovský vzťah. Študoval v Škótsku, pracoval v Indii a v Nepále, kde navrhoval budhistické chrámy. Chceli sme mu ponechať voľnú ruku. Našou základnou predstavou bol dom zhruba pre štvorčlennú rodinu, s rozlohou asi 65 metrov štvorcových, postavený do limitovanej výšky. Predstavovali sme si živú dedinu, nie miesto pre duchov. Architekt sa myšlienky napokon zhostil v duchu našich baťovských dedín. Domy sú tehlové, majú otvorenú prednú verandu a zvonka sú neomietnuté, čím získali svojský ráz a dobre zapadajú do okolitej prírody.

Aké materiály ste si mohli dovoliť použiť?

Domy sú jednoduché, hoci pre väčšinu tamojších ľudí, nadštandardné. Snažili sme sa však použiť kvalitné materiály, aby niečo vydržali. Z toho, čo trh ponúkal, sme využili maximum. Používali sme napríklad špeciálnu fóliu na odraz slnka, aby sa teplo vo vnútri domov nekumulovalo. Samozrejme, museli sme sa zmestiť do rozpočtu.

Ako ste si vyberali budúcich majiteľov domov?

To bolo asi najzložitejšie. Vláda totiž vydala nariadenie stometrovej nárazníkovej zóny na pobreží. To znamenalo, že všetci ľudia žijúci v tejto zóne mali byť vysťahovaní, teda aj tí, ktorých domy neboli poškodené. Naša politika však hovorila - nemôžeme stavať domy pre niekoho, koho dom sa nezrútil, komu sa len rozbilo okno či spadol plot. Takže sme potom asi štyri mesiace triedili zoznamy, aby sme nevhodných kandidátov vyškrtli.

Podľa čoho ste škrtali?

Dostali sme zoznam od vlády, chodili sme s ním od rodiny k rodine a zisťovali, či jej stav vyhovuje aj našim, nielen vládnym kritériám. To bola prvá fáza a následne sa postavilo prvých 25 domov. Na základe tejto skúsenosti sme sa dohodli s miestnymi úradmi, že v druhej fáze postavíme ďalších 20 domov a výber rodín im dáme schváliť. Opäť sme chodili po kempoch, kde mali ľudia dočasné príbytky, a hľadali vhodné rodiny. Boli to nekonečné tortúry, kým miestne úrady opečiatkovali konečný zoznam.

Hovorili ste s ľuďmi o ich predstavách o bývaní?

Prostredníctvom tlmočníka. Po anglicky hovorilo veľmi málo ľudí z nižšej sociálnej vrstvy, hoci angličtina je jedným z troch oficiálnych jazykov v krajine. Pýtali sme sa ich, kde bývali, či pracujú a keď nepracujú, tak prečo, koľko majú detí. Potom sme navštívili miesto, kde pôvodne stál ich dom a zdokumentovali sme ho.

Vraj vám budhistický mních povedal, kedy treba položiť základý kameň. Neobmedzovalo vás to časovo?

To je miestna zvyklosť. Ľudia veria tomu, že mníchova predpoveď im prinesie šťastie a spokojnosť v budúcnosti. Nemali sme dôvod nerešpektovať to. A tak, keď sme už vedeli približný termín začatia stavebných prác, povedali sme ho mníchovi a on presne vypočítal - neviem, asi podľa hviezd - že základný kameň treba položiť druhého júna o 9.27.

Podieľali sa aj vybraté rodiny na stavbe domov?

Až v druhej fáze, pretože až vtedy sme mohli pracovať s konečným zoznamom. Snažili sme sa ich motivovať, aby na stavbu prišli, aby si napríklad vybrali sami drevo na strechu a podobne. Niektoré veci sme riešili až za pochodu. Postupom času nás napríklad požiadali, aby sme im zastavali zadné verandy kvôli opiciam, ktoré tu chodia kradnúť jedlo. Spolupracovať sme ich však nenútili. Niektorí sami pochopili, že je to pre nich prospešné a môžu sa tak vyhnúť zbytočným nepríjemnostiam, niektorým to bolo jedno.

Brali pomoc ako samozrejmosť?

Niektorí áno. Na Srí Lanku prišlo obrovské množstvo pomocníkov a ľudia akoby začali byť leniví. Bolo to dosť frustrujúce, ale nedalo sa tomu vyhnúť.

Ako ste vnímali miestnych bezprostredne po katastrofe a ako potom neskôr? Zmenili sa?

S katastrofou sa vyrovnali rýchlejšie, než by som čakal. Samozrejme, boli prípady, že niekto podľahol alkoholu, lebo prišiel o členov svojej rodiny a nevidel ďalej zmysel svojho života. Svoju úlohu zohrala aj jazyková bariéra - nemali sme možnosť viesť hlbší dialóg, išlo v podstate len o získavanie faktov. Vo všeobecnosti si tu však ľudia myslia, že čo im príroda dáva, to im aj berie.

Fungovala koordinácia medzi jednotlivými humanitárnymi organizáciami?

Myslím si, že najväčší problém srílanskej vlády bol, že ich celkovú koordináciu nezvládla. Veľakrát sa stalo, že sa tá istá činnosť duplikovala. V jednom okrese sa napríklad stalo, že jeden človek dostal tri nové domy a prišlo sa na to až spätne. Za evidenciu boli zodpovedné krajské úrady a zrejme tam vznikal aj priestor pre korupciu. Moc je koncentrovaná v hlavnom meste, ktoré katastrofa nezasiahla. Úrady mali teda úplne skreslenú mienku. V colných skladoch sú doteraz lieky a iné prostriedky humanitárnej pomoci.

Ako zabezpečiť, aby bola pomoc adresná?

Všetko ovplyvňuje ľudský faktor. Človek, ktorý prichádza s pomocou, si o nej musí vytvoriť predstavu, ale potrebuje impulz z vnútra komunity, do ktorej prichádza. A ten impulz je dobrý, len ak za tým nie sú osobné záujmy.

V hre sú však ľudia, ktorí prišli o všetko - preto berú všetko, čo im dávajú. Ako majú vedieť, čo budú naozaj potrebovať?

Oni tam žijú, oni to vedia, a napriek tomu pomoc nemusí vždy vyjsť. Niečo v tomto duchu sa nám stalo pri distribúcii rybárskych sietí. Istá organizácia rozdeľovala siete na lov langúst a rybár si ich zobral lebo boli zadarmo, hoci langusty predtým nikdy nelovil. My sme prišli neskôr so sieťami na tuniaky, ktoré potreboval. No už sa nedalo nič robiť - rozhodol sa prijať pomoc od inej organizácie s iným produktom, a tým pádom nebol vhodným kandidátom pre nás.

Mali ste kedy spoznať miestnych ľudí aj mimo práce na humanitárnom projekte?

Keď boli projekty rozbehnuté, cestoval som po ostrove s kolegami z iných zahraničných organizácií. Mám pocit, že kultúrne sú nám Srílančania vzdialení. Vidno to pri pohľade na ženy: keď sme boli u miestnych na návšteve, ženy boli stále v kuchyni, potom nám priniesli jedlo a hneď zase zmizli. Keď sme ich volali medzi nás, odmietli.

Oslovila vás tamojšia kultúra?

Pravdu povediac, veľmi nie. Srí Lanka má síce zaujímavú históriu a vzácne pamiatky, ale je tam neporiadok a špina. A to nemá s prírodnou katastrofou nič spoločné.

Vnímali ste počas pobytu aj politické tlaky?

Srí Lanka je socialistická demokratická krajina, kde majú najväčší problém dve národnostné etniká, Sinhálci a Tamilci - tí druhí chcú autonómiu. Ani jedna strana nemá záujem problém riešiť. V krajine funguje propaganda, výnimkou nie sú ani teroristické útoky. Najviac ma zarazilo, že študenti - od ktorých by som očakával, že budú ťahať za jeden povraz, nech je vláda akákoľvek - sú rozdelení na dva politické tábory a bijú sa tak, že kvôli tomu musia zatvárať školy. Stáva sa to aj dva-trikrát do roka.

Ani budhizmus vás nepritiahol?

Funguje tam viacero náboženstiev, budhizmus je najvyznávanejší, no vnímal som ho skôr ako komerčnú záležitosť. Bol som dokonca sklamaný. Keď vidíte budhistických mníchov protestovať proti Nórom, ktorí sa snažia vyjednať rozhovory medzi Tamilmi a vládou, ako môžete veriť tomu, že budhizmus by mal šíriť mier a pokoj v duši, že je to cesta života?

Máte dobrý pocit z toho, že ste pomáhali ľuďom v tejto krajine?

To určite. Keď sa na to pozriem z pohľadu jednotlivých rodín, ktorým sme postavili domy, je to obrovské zadosťučinenie.

Rozmýšľate už o tom, čo budete robiť ďalej?

V prvom rade oddychovať, športovať a dať sa aj psychicky dokopy. Teším sa na večerné pivo s kamarátmi, na grilovačku s rodinou. Rád by som sa však k takejto práci vrátil. Nechávam si dvere otvorené na všetky strany.

FOTO - ARCHÍV M.B.