Matt Dillon, Lili Taylor, Fisher Stevens j Premiéra v SR: 20. júla
Henry Chinaski toho veľa nenahovorí, ale zato veľa píše. A o čom bude váš román?, pýta sa ho zamestnávateľ v konzervárni. O všetkom, odpovedá Chinaski. Napríklad aj o rakovine? Aj. Aj moja žena v ňom bude? Áno, tá tam bude tiež.
Pri takom dialógu sa netvári nijako prívetivo a zďaleka nie nadšene. Nepotrebuje sa páčiť a nemusí mať nič, prečo by musel ísť proti svojej prirodzenosti alebo momentálnej nálade. Nestojí ani o nijaké materiálne istoty, ani drobné radosti. Chinaskému pripadá dôležité len jedno - aby mal o čom písať. Zdá sa.
S väčšou istotou sa dá povedať, že Chinaski je ako Bukowski. Undergroundový klasik nazval týmto menom svoje druhé ja, keď písal krátke príbehy z knihy Factotum. Aj Chinaski je taký živel. Z roboty ho zvyknú vyhodiť skôr, ako v nej strávi deň, je neusadený, stále opitý.
Vo filme nórskeho režiséra Benta Hamera sa stal jeho život témou na komédiu. Dosť vydarenú, treba povedať. Chinaského zháňanie práce, zoznamovanie so sa ženami, flegmatické repliky a komentovanie svojich pokusov o literatúru je v správnom pomere uletenosti a realistickosti. Každá epizódka z vydareného či nevydareného dňa obstojí ako ucelená, samostatná scéna.
V krátkych momentoch je aj čosi z atmosféry prostredia losangelských okrajových štvrtí a z komunity nižších sociálnych vrstiev, je v ňom aj dosť z Chinaského skrytejšej tváre. Nie je to len spoločenský lúzer, čo tak veľmi nemá rád malomeštiakov.
Ukazuje sa, že je to aj zarytý poctivec. Svoju čestnosť vyťahuje, aj keď to vôbec nie je treba. Keď sa ho otec pýta, či je zasa nezamestnaný a zasa opitý, pokojne ho podráždi suchou odpoveďou: áno, áno. A keď si hľadá prácu, do formulárovej kolónky pre adresu trvalého bydliska zase bez váhania vpíše žiadna.
Nevýhodou je, že pravidelné delenie príbehu na drobné časti pôsobí ako nekonečný sled gagov, menej ako ucelený filmový príbeh. Chcelo by to aj zmenu rytmu, posunúť sa od zabávania za každú cenu, nechať miesto aj na iné emócie a iný tón.
Humorné naladenie (nie vulgárne, skôr jemné) robí z príbehu zaujímavý a prijateľný film aj pre tých, ktorým Bukowski nič zvláštne nehovorí, a aj pre tých, čo sa mu radšej vyhýbajú.
To sa odškriepiť nedá, oľutovať sa dá iné. Bukowského živelnosť (asi nie vždy príjemná) je komediálnou taktikou až príliš sploštená. Zostala takmer úplne neškodná. A to je možno škoda.
Farby príbehu však podporuje Matt Dillon v hlavnej úlohe. Neunavuje, ani sa neopakuje. Veľmi pomáha aj vnútorná reč jeho postavy to sú vlastne riadky z poviedok, ktoré pravidelne posiela do rôznych časopisov. V nich je najviac tepla a z nich asi najviac vyplýva, že za vonkajšou Chinaského rezignáciou je aj sympatická spurnosť a nenápadná ambicióznosť.
Raz sa Chinaskému podarí získať miesto utierača prachu (na jeden deň, samozrejme). S prachovkou frustrovane stojí nad veľkou mramorovou sochou, nazvanou Vízia mieru. Nahnevane a zúfalo sa pýta: A prečo nikoho nezaujíma moja vízia mieru?
Zaujíma, určite. Ale či je taká zrejmá práve z tohto filmu, ktovie.
