Väčšina zo žien sa vydala ešte za socializmu, s libanonskými manželmi sa spravidla spoznali na slovenských školách. "Som tam sedemnásť rokov, situácia vyzerá veľmi zle," povedala Jana Kansová (na snímke), keď vystúpila z mikrobusu ministerstva zahraničných vecí. "Cesta, ktorou sme sa včera dostali do Bejrútu, už leží pod zemou, všetko je zbombardované."

Kansovej manžel pracuje v Saudskej Arábii. Dúfa, že sa čoskoro vráti späť. Ona aj jej sestra boli veľmi spokojné s tým, ako sa o nich postarali diplomati. Na českej ambasáde mohli Slováci prespať, príbuzných doma informovali o každom ich kroku.

"Je to moja druhá krajina," hovorí Marcel Nasár, ktorý nedávno doštudoval na univerzite. Jeho otec ich poslal na Slovensko. "Manžel sa o nás bál, nebolo to ľahké, cesta bola nebezpečná," povedala Marcelova matka. "Dali nám pol hodinu na rozmyslenie. Dobre, že sme sa rozhodli. Dnes už by sme sa do Bejrútu nedostali."

S manželom, ktorý je lekár, žije 23 rokov, zoznámili sa v Bratislave potom, čo tu študovali. Vojnu nečakali, hoci jednu už zažili v čase, keď do Libanonu prišli prvýkrát.

Na univerzite v Brne sa s manželom zoznámila Anna Nasraláhová. V Libanone žije 22 rokov a má tam vlastnú optiku. Keď utekali z mesta Sur, okolo nich padali bomby. "Najprv zničili benzínku, vedľa plynáreň a jednu celú budovu zrovnali so zemou asi 800 metrov od nás," povedala. Jej manžel zostal v horách v Libanone.

Dnes o ôsmej hodine ráno odišiel z Bejrútu ďalší, tentoraz nemecký konvoj, do ktorého mali zobrať každého občana členskej krajiny Európskej únie. Mohli sa tam dostať aj Slováci. Povolený bol maximálne 20-kilogramový kufor a jedlo a pitie na 24 hodín.

(mož)