Uprostred snímky stojí postava v plavkách, dievča alebo chlapec, vo veku tesne na začiatku puberty a hľadí priamo do objektívu. V pozadí je more a nebo. Postava je väčšinou výrazne osvetlená, pozadie je tmavé. Cyklus vznikol "zberateľskou" metódou: vedľa seba tu visia podobné portréty z pláží v USA, Chorvátsku, Poľsku a na Ukrajine.
Tento súbor je najdôležitejšou a najlepšou časťou výstavy, vďaka svetelnej atmosfére, obrovskému moru a plachým pózam portrétovaných je najvýraznejším výtvarným prejavom autorky. Inokedy často používa ako pozadie čisto bielu stenu, alebo priznáva detaily prostredia: kúsok podlahy, záclonu alebo zásuvku, a posúva tak portréty k dokumentárnosti.
Ďalší typ zberateľskej metódy, ktorú Dijkstra používa, je zbieranie v čase. Na štyroch portrétoch je Almerisa: v roku 1994 bosnianske dievčatko v utečeneckom tábore v Holandsku, o tri roky väčšie dievčatko, o ďalšie tri dievča na prahu puberty, v roku 2003 takmer dospelá žena. Almerisa sedí na stoličke, hľadí do objektívu.
Podobne súbor Olivier zobrazuje toho istého mladíka, len s menšími časovými odstupmi, raz vo vojenskej uniforme, raz v civile.
Väčšina portrétovaných sú deti, alebo takmer ešte deti. Ani toreadori bezprostredne po zápase, ktorých tváre zamazané od krvi ukazuje zblízka, ani izraelskí vojaci a vojačky nie sú oveľa starší ako čudne doobliekané deti z diskotékového klubu v Liverpoole.
Dospelé sú len tri ženy, ktoré portrétovala tesne po pôrode, nahé, s miniatúrnym novorodencom na rukách, jedna s pramienkom krvi stekajúcom po nohe, iná s čerstvou jazvou po cisárskom reze.
Takéto jednoduché portréty nie sú vo fotografii ničím novým. Mnoho fotografov používa neutrálne pozadie, stredovú kompozíciu, aby dali vyniknúť fotografovanému. Mnohým sa podaria vynikajúce portréty, ale väčšina skĺzne do neuveriteľnej nudy. Všetko závisí od toho, ako fotograf pracuje s modelom, na jeho schopnosti pritiahnuť a aspoň na chvíľu udržať pozornosť.
To sa Rineke Dijkstra nesporne darí. Zachytáva fascinujúci vek dospievania, deti, ktoré si práve začínajú budovať sebavedomie a komplexy. Všetci pózujú vážne, ako na portrétoch zo začiatku minulého storočia, keď ešte fotoaparát nemal doma každý a fotografovanie bolo výnimočnou udalosťou.
Dijkstra v Rudolfine vystavuje aj dve videá, Buzzclub/tajomný svet a Annemiek. Tie však len dokazujú silu statickej fotografie.
Autor: ANNA FELDEKOVÁ (Autorka je fotografka a publicistka)
