Drahá E.,

čas tu u nás plynie ako stojatá voda, vsiakne do zeme, zmizne, zelený povlak zostáva, nič pozoruhodného sa nedeje. Slovo "pozoruhodný" však naznačuje, že treba dávať pozor. Kto si všíma, všeličo uvidí. Tak napríklad na našej prechádzkovej ulici Appelwood som predvčerom (keď sme tadiaľ s Dušičkom cupkali) zazrela medzi záhradkami a bungalovmi vari jedinú slivku v Guelphe. Bola mladá, možno prvý raz zarodila, celá obsypaná nádhernými striebornofialovými slivčičkami. Hneď sa mi zachcelo zaspievať Ódu na slivku.

Aby si rozumela: tu sa patrí mať v záhrade okrasné stromy, kríky, byliny. Ak za domom uvidíš, že sa po drôtoch ťahá vinič, po kolíkoch šplhá fazuľa, vedľa kôpor a po zemi statné, bujné zelené listy rebarbory, môžeš sa staviť, že tam bývajú Taliani, Gréci a ďalší takí Slovania. Slivku som si všimla prvýkrát a dlho, ticho som stála za plotom. Na našinca pred takou parádou hneď padne nostalgia. Vynoria sa mladé roky, keď sme sa túlali alejami, stromoradím popri cestách a bez výčitiek sme šklbali slivku za slivkou. Ilegálna, chladom iskrivá sladká šťava nám tiekla po bradách

-ách

-ách!

Včera do našej poštovej schránky zasa čosi spadlo. Bola to knižočka Tomorrow, ktorú každý mesiac vydáva reformovaná cirkev v Oklahome. Hádže nám ju školníčka Holanďanka z domu oproti (tá, čo stále hľadá zámorské výlety, zatiaľ čo jej školník si v suteréne pigľuje puky na gatiach do krematória). Holanďanka je dobrovoľná kolportérka a pre časopis si vyberá domce, v ktorých žijú zbožné duše pokorné. Keďže môj muž sa volá Pokorný, spadáme do jej kategórie.

Na obálke septembrového čísla je vynikajúca fotografia nedohľadných lánov, posiatych žltooranžovými hlavami obrovských pampkinov, čiže tekvíc. Vyzerajú ako dračie vajcia z hororu a už podupkávajú od nedočkavosti. Blíži sa noc strašidiel - naše Dušičky. Vtedy existencia tekvíc vrcholí. Vydlabané, s príšernými vyrezanými tvárami a sviečkou vo vnútri budú stáť pri prahoch a desiť pútničkov, takisto preoblečených za strašidlá. Halloween je jeden z najpopulárnejších sviatkov.

V knižočke Tomorrow bývajú krátke kázne, na každý deň jedna stránka, hore je titul, a ako som ju otvorila, padol mi do očí nápis: GOD IS HANDKERCHIEF! BOH JE VRECKOVKA!

Tí reformovaní kresťania sú seriózni ľudia, žiadna banda dadaistov, surrealistov, programových rúhačov. Čítala som ďalej a upokojila som sa: Náš milý pánboh je veľká vreckovka, čo osuší všetky slzy, aj tie najtrpkejšie. UTEŠITEĽ, žiaden zhúžvaný šnuptichel. Citát zo Zjavení (21.4): "On ... bude s nimi, zotrie im každú slzu z očú..." No dobre.

l l l

Ako vidíš, moje fňukanie o dňoch, v ktorých sa nič nedeje, je iba dôkaz mojej nevšímavosti a lenivosti ducha. Veci sa dejú! A aké!

Toť večer som v televízii videla reportáž: Manžel istej veľmi slávnej ženy mal narodeniny a ona preňho ako dar zorganizovala povolenie zoologickej záhrady, aby mohol vstúpiť do klietky s tasmánskym drakom. Plaz pretrváva zvyčajne v katatonickom stŕpnutí, no - asi vzrušený návštevou celebrity - prebral sa, skočil a oslávencovi odhryzol nohu.

Hneď sa tam vrhli strážcovia, nohu oblude vyrvali, a už húkali sanitky a v špitáli pohotovosť. Odhryznutú nohu prišili späť.

Televíznej skupine sa, žiaľ, nepodarilo byť na mieste, keď sa dráma odohrávala. Kamery sa dohrnuli, až keď bolo po čine, ba aj krv zmytá. Vieš si predstaviť, ako ľutovali! Mohli ukázať iba klietku - dosť veľký, dvojito oplotený priestor s betónovou vodnou mlákou. Mohli už nasnímať len hrdinu dňa: tasmánskeho draka. Je to jašter veľký zhruba ako aligátor, tučnejší, so záhybmi sivej kože pod papuľou, ozaj ohyzdný zver. Už zasa predstieral katatonický spánok, len tu a tam pootvoril ťažké viečka a zaškeril sa do kamier zlomyseľne a uspokojene. Pripomínal generalissima Stalina.

Človek sa musí zamyslieť: Čo viedlo hviezdu, aby mužovi zorganizovala k narodeninám také privilégium? Má ho azda za rytiera, čo ako svätý Juraj v brnení môže zväčšiť svoju slávu iba premožením draka?

Alebo ho vyprovokovala a manželia sa stavili: "Ty chudák, ty sušienka, ty padavka úbohá, o čo, že sa do klietky neodvážiš?"

"A o čo, že sa odvážim!"

Potom už nemohol iné, než tam vliezť.

A možno ho kráska na dne duše nenávidí a celý happening zosnovala ako nádhernú pomstu: "Ja ti ukážem, ty idiot! Ja ti tie tvoje idiotské narodeniny osolím, že na to do smrti nezabudneš!"

A osolila.

A idiot na ne do smrti nezabudne.