Meno Henriho Rousseaua (*21. 5. 1844) akoby v sebe zahŕňalo celé naivné umenie. Začal veľké dobrodružstvo, z ktorého historikov umenia dlho bolela hlava. Významný kritik začiatku 20. storočia Wilhelm Uhde nazval naivných umelcov vrátane neho maliarmi svätého srdca. Rôznych pomenovaní sa im odvtedy ušlo viac - nedeľní maliari, inštinktívni maliari, ľudoví majstri skutočnosti či dokonca moderní primitívi.
To posledné pôsobí pritvrdo v spojení s človekom, akým bol Henri Rousseau.
Jestvujú totiž prostoduché bytosti, ktorým je dané vidieť viac ako iným, inteligentnejším, no pritom ničím nepresahujúcim priemernosť. Rousseau prekonával skutočnosť svojou detinskou jednoduchosťou. Ukazoval cesty, ktoré nevidí každé oko, a tušil zápasy, ktoré sa nedajú vybojovať prostredníctvom logiky.
Modely meral metrom
Francúzsky maliar bol povolaním colník, a tak ho priatelia aj nazývali. Je to určite najznámejší colník histórie. V osemnástich vstúpil do armády a zaradili ho do kapely 52. pešieho pluku ako saxofonistu. Či sa naozaj zúčastnil na ťažení do Mexika, ako tvrdil, sa nedá dokázať.
V roku 1869 odišiel z armády, oženil sa a prijal miesto vyberača na colnom úrade. Maľovať začal ako amatér okolo štyridsiatky a aby sa maliarstvu mohol plne venovať, odišiel do predčasného dôchodku. Tvrdil, že prvý raz vystavoval v Salóne na Champs-Elysées, v katalógoch sa však jeho meno nenašlo. Od roku 1886 pravidelne vystavoval v Salóne nezávislých.
Po smrti prvej ženy Clémence sa Rousseau v roku 1899 oženil druhýkrát, Joséphine však zomrela štyri roky po svadbe. Býval na Rue Perrel, živil sa hodinami kreslenia, spevu a recitácie. Na zákazku maľoval portréty obchodníkov, pričom modely odmeriaval krajčírskym metrom.
Od svojho narodenia v rodine klampiara v meste Laval až do svojej smrti v Paríži musel Henri Rousseau čeliť rozličným ťažkostiam a príkoriam. Hoci ho oslobodili ako nevinného, dostal sa vďaka podvodníkovi na čas do väzenia za spreneveru. Ťažko prežíval smrť svojich rodičov a sklamania v láske. Dva razy ovdovel, ale ešte vyše šesťdesiatročného ho tak trápila láska k istej Léonie, že sa pomiatol.
Nepochyboval o sebe
Colník sa po celý život stretával s nepochopením, ale zažil aj šťastné chvíle a nikdy mu nechýbala spoločnosť. Na Montmartri mal svojich zástancov - jeho obrazy sa predávali, na jeho večierkoch sa stretávali básnici a spisovatelia. Picasso napríklad usporiadal na jeho počesť vo svojom ateliéri v Bateau-Lavoir slávnostný banket.
Jedni ho označovali za prekliateho maliara, iní za svätca. On sám o sebe v krátkom životopise napísal: "Až po mnohých veľmi tvrdých skúškach dosiahol uznanie väčšiny umelcov, ktorí ho obklopovali. Postupne sa zdokonaľoval v originálnom štýle a stáva sa jedným z našich najlepších realistických maliarov. Novátorovi, ktorého myseľ je nadchnutá krásou a dobrom, sa musí ponechať úplná sloboda tvorenia."
Naozaj, napriek tomu, že nemal nič spoločné so súčasnými umeleckými smermi impresionizmom ani fauvizmom, ich predstavitelia ho prijali. Gauguin, Redon, Picasso i Kandinskij boli prvými zberateľmi jeho diel. Sám Rousseau nikdy nepochyboval o správnosti svojich obrazov a považoval sa za veľkého maliara. Úsmevne dnes pôsobia slová, ktoré povedal Picassovi: "My obaja sme najväčšími maliarmi našej doby. Vy v egyptskom, ja v modernom slohu."
Cenné bolo jeho priateľstvo s Alfredom Jarrym, rodákom z Lavalu, ale najmä s Guillaumom Apollinairom, ktorému namaľoval dvojportrét s Marie Laurencinovou Básnik a jeho múza. Picassova vtedajšia priateľka Fernande Olivierová vo svojich spomienkach opísala, ako si Rousseau tvrdohlavo zaumienil, že dolu na obraz namaľuje pás kvetín. Aby podľa neho vhodne Apollinaira symbolizovali, mali to byť "básnické karafiáty". Keďže práve nebolo ich obdobie, čakal s dokončením obrazu šesť mesiacov.
Keď Colník 2. septembra 1910 zomrel na otravu krvi, Apollinaire kráčal spolu s maliarom Paulom Signacom za pohrebným vozom. Na priateľov náhrobok potom ceruzkou napísal epitaf, ktorý sochár Brancusi a maliar Ortiz de Zarate vyryli do kameňa, ťah za ťahom kopírujúc Apollinairove písmo. (mi)
Autoportrét z roku 1890 dokazuje, že Rousseau nikdy nezvládol perspektívu - aj keď je otázne, či sa o to vôbec usiloval.
