Predstavuje diela približne sedemdesiatich významných slovenských a zahraničných umelcov, ktoré vznikali od začiatku 60. rokov minulého storočia po súčasnosť. Kurátorka Zora Rusinová uchopila tému precízne, analyticky výstava je bohatá na rôzne významové línie a obsahy. Slovenská národná galéria v Bratislave jej vyčlenila dve podlažia.

Zo širokého záberu Rusinová vytýčila tematické okruhy, ktoré neponíma striktne, navzájom sa prelínajú. Diela rozčlenila do siedmich skupín, slúžia ako modely rôzneho vyjadrenia vzťahu umelcov k sebe, vlastnej tvorbe, svojmu miestu v sociálnej štruktúre.

Prvý okruh, zaoberajúci sa premenami autoportrétu, zastrešuje spektrum diel od tradičnejšieho uchopenia témy s viac-menej realistickou podobou autora, napríklad Bohdana Hostiňáka, až po znásobenie či manipuláciu vlastnej podoby v podaní Valie Export.

Téma premien autoportrétu je vlastná väčšine diel. Exponáty z tohto okruhu sú umiestnené paralelne s témou Osudová blízkosť a konečnosť tela. Obe sekcie symbolicky ústia do miestnosti o problematike autobiografického rozprávania.

Kurátorke je problematika telesnosti a jej reflexie blízka. Svedčí o tom výber diel aj fakt, že mnohé z nich, formálne patriace do iných okruhov, sú s touto témou úzko previazané. Zaradila sem aj diela pojednávajúce o zraniteľnosti a krehkosti telesnej schránky, nevyhýbajúc sa prezentácii patologických javov napríklad vo fotografiách Hannah Wilkeovej.

Vo viacerých exponátoch nie je zraniteľné telo bytostne prítomné, ale len naznačené svojím fragmentom. Ako chumáče vlasov Viktora Oravca v sklených nádobách, ktoré majú funkciu sondy do osobnej mytológie autora, alebo "malé gobelíny" Otisa Lauberta, zachytené z odevu v autorovom pupku. Aj iní autori, ako napríklad Richard Fajnor, postupovali pri tvorbe priam s vedeckým záujmom a zachytávali procesy súvisiace s ich telom a jeho biologickými procesmi v čase.

Problematike autorovej identity, integrity či odcudzenia umelca sebe samému je venovaný okruh nazvaný Ja je niekto iný, ktorý prechádza cez rôzne formy alter ega až k androgýnnosti a tranvestii. Viaceré z týchto diel obsahujú prvky zvýraznenej divadelnosti, stačí spomenúť Tanec Jiřího Davida s maskou na tvári, predvádzaný v prostredí jeho ateliéru, alebo krehké nostalgické video Mileny Dopitovej s názvom Sixtysomething.

Rodovej identite kurátorka venovala veľký priestor. Na problematiku stereotypov súvisiacich so ženskosťou, s jej vnímaním, priznávaním i popieraním je zameraný okruh Byť krásnou. Ten napríklad v diele Pipilotti Rist ironicky tematizuje postavenie ženy ako umelkyne v spoločnosti. Viaceré autorky pracujú s prvkami, ktoré sa týkajú skrášľovania ženského tela, v spoločnosti stereotypne považovaného takmer za povinnosť.

Z iného podhubia vyrastá tematický okruh o otázkach autorstva, kde je podstata osobnosti umelca vtlačená do jeho podpisu. Ten garantuje autorstvo aj trhovú hodnotu. Do absurdnosti tému rozvinul Michal Murin v projekte fiktívneho múzea súčasného umenia, ktorého exponáty tvoria pôsobivé signatúry.

Výstava Autopoiesis prezentuje množstvo starších, divákom už známych diel a súčasne sú tu početne zastúpení aj mladí autori. Jedinou zásadnou otázkou pre kurátorku zostáva, prečo do tejto prehliadky nezaradila skupinu Egoart, ktorej všetky projekty sa točia okolo sebaprezentácie a sebavyjadrenia. Nie náhodou jej členovia počas vernisáže na svoju absenciu na výstave vehementne reagovali.

Autor: LÝDIA PRIBIŠOVÁ (Autorka je kunsthistorička)