bjaková, Marián Labuda ml. a ďalší j Premiéra: 9. júla 2006 j Reprízy: každý deň do 25. júla (okrem sobôt 15. a 22. júla)

Štyri svadby a žiadna vražda - sviatočná komédia Ako sa vám páči je ideálnym titulom pod letné nebo, ktoré tentoraz premiéru na Bratislavskom hrade nevítalo ani dažďom ani vetrom. Dramaturgia Letných shakespearovských slávností si po Learovi, Hamletovi, Kupcovi benátskom či nešťastných veronských milencoch zvolila komédiu o zamilovanosti, odpúšťaní a sile života, kde šťastie v láske nájde šašo aj pastier.

V hudbe Michala Novinského bola zdôraznená pôvodná keltská inšpirácia hry, pre dobrú náladu boli dodané tančeky v štýle Lord of Dance i zopár popových pesničiek. Ich použitie však nebolo vyvážené či zjednotené, ku koncu akoby na ne inscenátori zabudli.

Scéna Miloša Pietora navádzala pocit leta či hier náznakom poľovníckej postriežky eventuálne plavčíkovej veže, zeleným trávnikom s bielymi plôtikmi. Nanešťastie to bolo z jej strany asi tak všetko. Rozdiel medzi vojvodovým palácom a Ardenským lesom nebol nijaký. Hoci chápem limity rozpočtu a že priestor hradu bez technického zázemia divadelne nevyhovuje, dá sa predstaviť aj vtipnejšie riešenie scény.

Kostýmy Ľudmily Várossovej kombinovali súčasné i historické prvky, ich zámerný eklekticizmus mal zrejme podčiarkovať celkovú uvoľnenosť produkcie.

Sestry Norisové ako "sesterničky" Rosalinda a Célia pôsobili príjemne. Soňa Norisová však bola akoby trochu ovplyvnená štýlom, ktorým Rosalindine ľúbostné trápenia zahrala Diana Mórová v pamätnej produkcii SND spred desiatich rokov.

Miroslavovi Nogovi už v poslednom čase prischýnajú postavy šašov, asi preto, že ich vie zvládnuť pomerne profesionálne. Dvojrolu bratov-vojvodov Marián Labuda až tak výrazne herecky neodlíšil.

Produkcia mala k dispozícii silné herecké mená, dokopy však prinajmenšom pri premiére nevytvárali až taký jednotný ansámbel, o to viac, že neboli prepojení nijakou vážnejšou režijnou koncepciou. Je leto.

Shakespearove verše ani v modernom pretlmočení Ľubomíra Feldeka a Martina Hilského nevyvolávali v hľadisku búrlivé salvy smiechu. Kto ich však pozorne počúval, mohol sa usmievať v duchu, prípadne byť aj miestami šokovaný tvrdou úprimnosťou klasika. Doteraz vždy problematické ozvučenie priestoru bolo relatívne zvládnuté a treba oceniť aj fakt, že herci si mohli dovoliť hrať aj civilne.

Text poskytoval viac možností na situačnú komiku, ako z neho vyťažil režisér. Jediný vtip skrsol pri kriesení Rosalindy, celkovo produkcia vyzerala, akoby sa vyčerpala koordináciou početného hereckého obsadenia a na rafinovanejšie divadelné názory a postupy už nezostali ani sily, nápady a asi ani peniaze.