Očistná metafora vody tentoraz neplatí. Nemôže za to znečistený Dunaj, ktorý si nemecký umelec Andreas MüllerPohle vybral za svoj objekt. Sledoval fotoaparátom aj kamerou takmer 3000 km dlhý tok, prechádzal spolu s ním krajinami, ktoré niekedy majú naozaj spoločnú len túto mohutnú rieku.

Teraz s týmto projektom cestuje po galériách nielen, ale najmä, týchto krajín. Do konca júla sú fotografie a video z plavby po Dunaji v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave.

Dunaj zbavil pohľadu, ako ho poznáme. Všímal si prierez hladinou, vrstvil niekoľko horizontov a v najspodnejšej časti nechal riadok s údajmi z chemickej analýzy. Tento riadok vraj nesie znepokojujúce posolstvo. Vraj preto, lebo predtým si musí divák preštudovať, čo "conductivity, nitrate, phosphate" a ďalšie označujú, čo spôsobujú a aké sú ich maximálne hodnoty, aby ich zmysel na snímkach pochopil.

Ak niekoho baví čítať každú fotografiu ako informáciu o znečistení vody, pochopil hru tohto "vizualistu", ktorý sa snaží "robiť neviditeľné viditeľným". Vizualizmus je pojem, ktorý vymyslel už dávnejšie Müller-Pohle. Odlišuje ho od dokumentarizmu a síce jednoduchým prirovnaním. "Jedni sedia za stenou pri otvore a snažia sa čo najpresnejšie fotografovať cez neho, zatiaľ čo druhí sa v tejto stene pokúšajú urobiť nový otvor, aby získali nový pohľad na skutočnosť tam vonku." Vizualistami nazýva, samozrejme, tých druhých.

Fajn, výstava nazvaná The Danube River Project sa pozerá na Dunaj cez totálne nový otvor. Lenže veľký formát, farba, dobrý nápad, skvelý koncept stačia zaujať. Len, žiaľ. Pozerať sa na svet nanovo je program Müllera-Pohla. A keď sa mu darí prinášať nový pohľad, keď rozbíja staré štruktúry videnia sveta, ešte to neznamená, že estetika jeho fotografií funguje.

Ako keby dve poschodia boli pre Müllera-Pohleho priveľa. Nájdeme tu aj zaujímavé snímky, kde nie je len rytmus prvkov nad a pod vodou, ale aj trochu mystiky. Najmä keď sleduje rieku v Rumunsku. Alebo viac invenčnosti v podobe kvapiek či splývania horizontov z Viedne.

Andreas Müller-Pohle nie je na nemeckej umeleckej scéne neznámy. Stojí za mnohými inými projektmi, napríklad za kvalitnou edíciou venovanou teoretikovi masovej komunikácie Vilémovi Flusserovi. Aj v nej sú eseje, kde s ľahkosťou zdôvodní svoj prístup vizualistu.

Účinnejšie by však bolo, keby tento prístup zdôvodňovali samotné fotografie. A práve to sa im tentoraz darí viac pri nápade ako pri jeho realizácii. Vykrojiť fotoaparátom nový pohľad oceňujeme. Netočiť sa v kruhoch na hladine, ale nechať sa strhnúť prúdom trochu hlbšie by proti programu vizualistov rozhodne nebolo. Možno potom by si tú plavbu ľahšie vychutnal aj divák.