m tejto sa presunul severovýchodnejšie, do stotisícového mesta Rize, ktoré leží asi 80 kilometrov od známejšieho Trabzonu. Nováčik tureckej najvyššej súťaže Caykur Rizespor sa v tvrdej konkurencii drží statočne, my sme boli zvedaví aj na Peczeho mimofutbalový život v krajine polmesiaca.
* Prečo ste sa rozhodli práve pre Turecko?
„Záujem z Ankary prišiel už počas môjho pôsobenia v Trnave. Prezident tureckého klubu bol osobne na jednom našom zápase a veľmi mu imponovala hra Spartaka. Už vtedy ma chcel angažovať. Mal som ponuky aj z iných zahraničných klubov, ale vybral som si Turecko, lebo futbal tam v posledných rokoch išiel kvalitatívne nahor. Orient bol pre mňa neznámym miestom a chcel som si vyskúšať aj tento kút.“
* Čo bolo v začiatkoch pre vás najťažšie?
„Hneď som zistil, že sa nachádzam v úplne inom svete, s odlišnou mentalitou i jazykom, ktorému cudzinec absolútne nerozumie. Aj preto som zobral so sebou ako asistenta i tlmočníka Trnavčana Jána Gabriela, ktorý predtým hrával v Bursaspore. Od vedenia klubu sme po príchode dostali služobný mercedes, povedali nám adresu, kam máme ísť, a tak sme vyrazili do ulíc štvormiliónovej Ankary. Po pár kilometroch sme zastali a boli odkázaní na mapu. Hneď sme sa stali podozrivými pre policajtov, ktorí nás zastavili, lebo si mysleli, že sme auto ukradli. Až na Gabrielovo naliehanie nám dovolili zatelefonovať do klubu, kde si overili našu totožnosť. Našťastie, viceprezident klubu bol policajným šéfom mesta. Po dva a polhodinovom čakaní na križovatke v 35-stupňovej horúčave som si hovoril, že idem radšej naspäť na letisko a domov.“
* Je to pravda, že po troch rokoch sa už presadzujete plynulou turečtinou?
„Som prvým zahraničným trénerom, ktorý hovorí po turecky. Väčšina pracuje s tlmočníkom. Pustil som sa do štúdia, lebo keď som si zobral noviny do ruky, vôbec nič som nerozumel. Komunikácia s vedením a hráčmi v inom jazyku neexistovala, až na dve - tri výnimky. Zaplatil som si súkromného učiteľa trikrát týždenne po dve hodiny.“
* Nedá sa v tureckom futbale dohovoriť po nemecky alebo po anglicky?
„Dá, ale len keď natrafíte na Turkov, ktorí pracovali v Nemecku. Po anglicky vedia iba mladí ľudia vo väčších mestách. A naraziť na nich v takej veľkej krajine považujem za šťastie.“
* Čím si môže cudzinec získať náklonnosť a dôveru tureckého človeka?
„Turci si nesmierne vážia cudzincov. Chcú sa pred nimi ukázať a vytvoriť im čo najlepšie podmienky. Veľmi pozorne si všímajú správanie sa hosťa. Turka si možno získať činnosťou, pracovitosťou, prístupom. Musíte im ukázať, že to, čo robíte, ovládate lepšie ako oni a že ste vo svojom odbore ten, kto ho vedie, riadi. Tu si užívam najväčšiu úctu počas mojej trénerskej dráhy. Riadiaca osoba je tu prirodzenou autoritou, ktorú poslúchajú a rešpektujú. Na Slovensku je to skôr závisť.“
* Strážia si Turci prísne svoje súkromie? Umožnia cudzincovi napríklad zájsť k sebe domov na návštevu?
„To už musia byť spolu dosť zblížení. A keď vás pozve do svojho domu sám prezident klubu, to je najvyššie vyznamenanie.“
* Vám sa to podarilo?
„Mal som to šťastie.“
* Vyhovuje vám tamojšia kuchyňa?
„Môžem povedať, že je vynikajúca. V tejto lokalite sa urodí veľa zeleniny, ovocia, na stoloch denne nechýbajú dary mora. V živote som nejedol toľko chutných rýb. Najradšej mám kebab - na tenko narezané mäso s jogurtovými omáčkami, pečenými paradajkami a paprikami.“
* Keďže ste v Rize sám, bez rodiny, kde sa stravujete?
„Každý ligový klub má svoje vlastné tréningové stredisko, v ktorom je zabezpečené aj stravovanie. Hráči tam majú možnosť aj spať a stravovať sa celý deň.“
* Takže si sám nevaríte?
„Možností dobre sa najesť je tu neúrekom. Sám si nevarím, nie je to moja silná stránka. Keď mám voľno, idem do hotela alebo do reštaurácie.“
* A čo obchody, chodíte na nákupy?
„Je to jedna z možností, ako využiť voľný čas. Táto prímorská oblasť je skalistá, nie sú tu vybudované pláže, takže ani turistov tu nezvykne byť veľa.“
* Čo ste si v Turecku kúpili ako prvé?
„Mapu, aby som sa vedel zorientovať.“
* Ako na vás vplýva silný fenomén islamského náboženstva?
„Je citeľný na každom kroku. Stretávam sa s ním aj v pracovnom živote. Keď som ešte nepoznal tunajšie zvyky, pred tréningom prišli za mnou hráči, že je piatok a chcú ísť do kostola. Zareagoval som pružne, vybavil autobus a išli. Najväčším problémom pre mňa je tréningový proces počas ramadánu, obdobia pôstu. Vtedy sa cez deň Turci neumývajú, usilujú sa o čo najmenší pohyb, aby sa nespotili. Pochopiteľne, neje sa, nepije a nefajčí. Nie všetci hráči však majú k tomu rovnaký prístup. Niektorí vstanú ráno už o piatej a poriadne sa najedia, či sa cez deň umývajú, ani neviem. A podvečer, keď zapadne slnko, sa zase najedia. Človek musí k tomu zaujať správny prístup.“
* Boli ste v mešite aj vy?
„Ako turista som pochodil v Istanbule a v Ankare tie historicky najväčšie. Sú to nádherné stavby.“
* Aj počas modlitieb?
„To nie. Výzorom sa predsa len odlišujem.“
* Ako ste prežívali vlaňajšie zemetrasenie?
„Moje najhoršie obdobie v Turecku. Boli sme práve na zápase, našťastie dosť ďaleko od epicentra, takže som to zaregistroval len z televíznej obrazovky. Po návrate do Ankary sa otrasy opakovali. Keď mi spadol obraz zo steny, hneď som utekal z izby von. Nie je to nič príjemné - zem sa trasie pod nohami a človek má pocit, že sa potáca.“
* Čo by ste najradšej importovali z Turecka na Slovensko?
„Úprimné nadšenie, ktoré z týchto ľudí vyžaruje. Dokážu sa naplno oddať športovým, politickým, ale aj spoločenským udalostiam. Akosi nie je potrebné nútiť ich k tomu, aby sa na nich zúčastnili. Túto ich spontánnosť obdivujem.“
* Je futbal v Turecku národným športom?
„Jednoznačne. O futbal sa tu zaujíma prakticky každý. Už šesťročné dieťa bez problémov vymenuje základnú zostavu Galatasaraya, Besiktasu či Fenerbahce. V každom malom obchodíku je televízor. Dvadsaťpäť televíznych kanálov sa snaží denne zozbierať čo najviac športových informácií. A najmä z futbalu.“
MIROSLAV BUKOV
