Kedysi veľmi dávno, pred 40 000 rokmi, vybuchla sopka Erias Da a pokryla široké okolie hrubou vrstvou popola, prachu a lávy. Keďže tieto nánosy neboli príliš odolné, vietor, voda a mráz urobili svoje, a tak vznikla táto mesačná krajina. Ako z rozprávky pôsobia kužele s okienkami a výklenkami vytesanými do mäkkého tufu obyvateľmi tohto úžasného kúska Turecka. Už veľmi dávno človek zistil, že v tomto kraji sa dá ukryť, pretože je mimo hlavných ťahov a okrem toho je ľahké vyhĺbiť si obydlie priamo do mäkkej skaly. Kappadokia sa po rozšírení kresťanstva rýchlo stala jednou z opôr tohto nového náboženstva. Sv. Pavol viackrát spomína miestne spoločenstvo vo svojich listoch. Neskôr sa Kappadokia stala útočiskom pre kresťanov pred útokmi seldžuských a neskôr osmanských Turkov. Keď po dlhých stáročiach izolácie vstúpili do Kappadokie v druhej polovici 18. storočia bádatelia z Európy, našli tu v islamskom mori malú komunitu kresťanov, ktorí bez kontaktu s okolitým svetom udržiavali svoje náboženstvo v takom stave, v akom im ho zanechal sv. Pavol. Okrem iného vybudovali v údoliach a skrytých kútoch podzemné kostoly vyzdobené krásnymi freskami, ktoré sú vďaka absencii denného svetla mimoriadne zachovalé a hýria sýtymi farbami. Vraví sa, že v Kappadokii je 365 kostolov, na každý deň v roku jeden. Kresťanské komunity tu začali s pestovaním viniča a výrobou vína. Pretože je tu vhodná pôda sopečného pôvodu a veľa slnka, stačilo priviesť vodu k viniču a vznikalo výborné víno, ktoré je doteraz pýchou Kappadokie. Napriek tomu, že moslimovia nemajú dovolené piť alkohol, pretrvala tu táto bohumilá tradícia dodnes. NAĎA ŠEBEŇOVÁ