Pri mojej prvej návšteve Istanbulu som sa vyhol utrpeniu pomalého a zdĺhavého procesu postupného vjazdu do Istanbulu (ako som sa pri neskorších návštevách presvedčil, je to skutočne utrpenie - asi 2,5 hodiny jazdy predmestiami Istanbulu) a vhupol som rovno do samého centra. I keď som sa na Istanbul mimoriadne tešil, 36-hodinová jazda zo Slovenska ma poriadne zmorila a ležiac na kope batohov vzadu v autobuse som sa zobudil až po tom, ako sa intenzita hluku zapríčineného istanbulskými šoférmi zvýšila na neprehliadnuteľnú úroveň. Moje úplne prvé dojmy z Istanbulu boli teda napodiv nie zrakové, ale sluchové. Keď už sme pri istanbulských a všeobecne tureckých vodičoch - v Turecku je šoférom každý muž asi od 12 rokov. Jediným predpokladom na šoférovanie je mať vhodnú obuv - rozbité sandále alebo šľapky sú in, cigareta v kútiku úst mimoriadne zvyšuje kredit. Najdôležitejšie je ale mať v poriadku klaksón. To, že na aute pochybnej značky a roku výroby chýbajú smerovky, z motora sa dymí a v karosérii sú prehrdzavené diery ako dlaň, neprekáža. Ale že na spätnom zrkadle sa nehompáľa asi desať vonných stromčekov plus korálkový amulet - massalah plus modré magické oko a že z autorádia nevyvreskujú aktuálne hity tureckej obdoby Senzusu, to teda prekáža. Správne by som mal použiť podmieňovací spôsob, pretože auto bez vyššie spomínaných atribútov som v Turecku nevidel.
Čo sa však šoférskeho umenia týka, považujem bez štipky irónie tureckých vodičov za najlepších na svete. S úsmevom na tvári a už spomínanou cigaretou v kútiku úst nonšalantne vybŕdnu z každej ošemetnej situácie a ešte si stihnú pridať zvuk na rádiu a prehodiť pár slov zo spolujazdcom. Dokážu obehnúť druhé auto na akomkoľvek neprehľadnom úseku. Dokážu napchať do mikrobusu pre deväť pasažierov v pohode 16 ľudí. Nikdy, ale skutočne nikdy sa za volantom nerozčuľujú. Akurát tých nehôd je akosi priveľa. I keď ja som za päť rokov videl iba jednu. Tri autá sa zrazili uprostred križovatky troch ulíc. Na autách boli pokrčené plechy, v jednom z áut sa ľahšie zranila staršia pani (ale viac bola preľaknutá ako zranená). V okamihu však bolo na ulici asi 50 ľudí, každý radil, čo by sa malo urobiť, každý niekam telefonoval z mobilu, prišli asi tri policajné autá, každý z desiatich policajtov začal dávať davu, účastníkom nehody a prechádzajúcim autám pokyny (každý iné), len šoféri z havarovaných áut nevzrušene pofajčievali opretí o kapotu a družne sa medzi sebou bavili. Ani ich nenapadlo začať sa medzi sebou hádať, kto je na vine a kto to zaplatí. Inšalláh.
PETER REA
