Téma holokaustu stále žije, aj keď väčšina z tých, čo ho prežili, je už mŕtva, predsa len stále existujú svedkovia, ktorých výpovede pripomínajú, že čosi také tu bolo a že sa na to nesmie zabudnúť. Môžeme sa o tom presvedčiť i v básnickej zbierke Věry Weislitzovej. Dcéra Oľgy a Lea (SNM, Múzeum židovskej kultúry, Bratislava 2006). Tieto jej verše vyšli prvý raz po česky v roku 1994 a potom znova v roku 1996 a 2003. Teraz vychádzajú u nás v preklade Ľubomíra Feldeka.

Na prípadnú otázku, prečo Weislitzová napísala svoju zbierku až toľko rokov po strašnom holokaustovom období, odpovedá sama: "Hľadám odvahu, slová / ako opísať jed, hada / plyn, pece, matku a otca / ako len môžem opísať svojim deťom miesto / kde namiesto jarnej trávy rastie ľudský popol / musím, skôr než zomriem..."

Toto nutkanie ju priviedlo na myšlienku vysloviť veršami nesmierne ťaživú, no neprenosnú skúsenosť židovského dievčaťa, ktoré sa ako šestnásťročné dostalo do Terezína a ktorého rodičia zahynuli v koncentračnom tábore.

Rodáčka z Ostravy (1927) však nereprodukuje nejaké súvislé spomienkové pásmo, vyvoláva si skôr čriepky zážitkov, povedzme prechádzku s otcom v prídelovej Prahe, keď všetky potraviny boli na lístky a u ich známeho mäsiara visela vo výklade ceduľa a na nej nápis: Cigánom, Židom a psom vstup zakázaný. V pamäti sa jej vynárajú obrazy dievčat spoluväzenkýň, ktoré triedia v Terezíne zemiaky, no im sú určené iba tie nahnité, pred jej duševným zrakom sa mihajú nákladné vozne smerujúce do táborov smrti a v básni Dirigent dodatočná rekonštrukcia ukazuje doktora Mengeleho, ako pokrytecky láka svoje obete na neľudské experimenty. Všetko dohromady vytvára mozaiku tichých hrôz, umocnenú ešte dokumentárnymi rodinnými fotografiami na predsádke knihy.

Weislitzovej verše nevznikali z literárnych ambícií, a tak v nich ani necítiť tvárne úsilie alebo snahu dodať jednotlivým motívom určitý estetický "háv". Hoci samotná látka by poskytovala dostatok hrôzostrašných scén, autorka uprednostňuje skôr vecný nekrikľavý obraz než metaforickú konštrukciu, ktorá stavia na efekte, emocionálnej atraktivite a ohromovaní. Vie, že práve prostota holých faktov má v sebe autentickú výpovednú silu. Tak napríklad namiesto plaču nad otcovou smrťou jej stačí, keď povie, že by si ho chcela uctiť kvetmi: "Ruží je tu dosť/lenže ty nemáš hrob", alebo keď napíše báseň o osvienčimskom múzeu predmetov, ktoré prežili svojich majiteľov, lenže ruky z dreva iba ležia a okuliare bez očí nič nevidia. Niekde, pravda, prevláda

deskripcia, tam kde by sa žiadala metafora, takže v tomto zmysle sa dá hovoriť o dokumentárnej poézii, ktorú v doslove spomína Feldek.

Autorkine životné osudy taktiež stoja za zmienku: po vojne absolvovala v Československu vojenský výcvik, odišla bojovať do Izraela, tam sa neskôr vydala za vtedajšieho československého zahraničného dopisovateľa a spisovateľa Arnošta Lustiga, rodina potom žila v Prahe, ale po roku 1968 znovu najprv v Juhoslávii, Izraeli a USA a po prevrate v roku 1989 zasa striedavo v Prahe a v USA. A s ňou pritom dve deti, ktorým autorka odovzdáva toto svoje holokaustové posolstvo. No nielen im a nielen deťom.