nika Hilmerová a. h. * Premiéra: 24. a 25. 3. 2001

Posledná inscenácia našej prvej scény zákonite vzbudzovala medzi divadelníkmi rozruch už pred premiérou. Režisér Silvester Lavrík (1964) je už piatym (!) „mladým“ tvorcom (vekový priemer interných režisérov v SND je 63 rokov), ktorý tu po roku 1989 dostal šancu. Záujem priťahoval aj výber titulu, známa hra tridsaťpäťročného škótskeho dramatika. Na prvý pohľad pripomína klasickú naturalistickú vidiecku drámu z konca 19. storočia. Trojuholník mladá žena, jej muž oráč a tajomný mlynár sa končí vraždou.

Tento svet je väčšine návštevníkov divadiel už natoľko vzdialený, že môže poslúžiť ako exotická estetická kulisa klasickej témy cesty zasvätenia jednej bezmennej ženy. A tak s ním Harrower aj pracuje. Kombinuje retroexkluzivitu naturalizmu s prvkami súčasnej mladej britskej cool drámy, spája kvality „dobre napísanej hry“ s brutalitou aj duchovným presahom. Mladá žena hovorí, že všetko, čo musí urobiť, je pomenovať to, čo je okolo nej, akoby vrazila nôž do žalúdka sliepky. Cez pomenúvanie vecí namáhavo hľadá prítomnosť Boha. V kontexte dramaturgie SND, ktorá sa ťažko dá pomenovať inak ako bizarná, je tento titul naozajstnou bombou.

Silvester Lavrík sa medzi slovenskými divadelníkmi etabloval ako svojrázny dramatik a režisér so zmyslom pre humor a poetickú skratku. Jedinečné je jeho zmyslové vnímanie textu a mimoriadne tvorivý vzťah k jazyku. V inscenovaní Harrowera však narazil na limity svojej metódy. Brilantne, v podstate klasicky vystavaný text „prevalcoval“ lavríkovskú asociatívnu hravosť nápadov, výnimočné zanietenie hercov a ich veľmi fyzická hra nevyvážili chýbajúcu dôslednú dramaturgickú analýzu textu. Herecké výkony sú zreteľne budované pre konkrétne situácie a nespájajú sa do celistvých postáv, „pekná“, zbytočne komplikovaná scéna a kostýmy vytvorené v opozícii k Harrowerovým naturalistickým detailom nemajú oporu v hereckých akciách a režijnej koncepcii. Inscenácia nemá „ťah na bránu“, jednotlivé zložky nespolupracujú, a tak je záver akosi rozpačitý, Boh sa vytratil. Ale aj tak je táto inscenácia v lokálnej konkurencii výnimočne múzická a iskrivá.

Nemôžem sa však ubrániť porovnaniu so slávnou nemeckou inscenáciou tej istej hry v réžii Thomasa Ostermeiera, ktorá vznikla roku 1997. Jednoduchej scéne s úzkymi posteľami, ohraničenej čiernymi doskami, dominovali obyčajné staré dvere, voľne postavené v priestore. Chodilo sa cez ne dnu celkom nelogicky, lebo okolo nich bolo prázdno. Tie dvere boli estetizovaným pripomenutím naturalistického inscenačného štýlu, boli bránou k inému svetu. Petra Hartungová ako mladá žena sa zadrhávala v reči a do poslednej chvíle sme nevedeli, či je šialená alebo len taká prostá. Kostýmy boli maximálne jednoduché a všetci traja herci hrali neobyčajne koncentrovane, intenzívne, natvrdo. Zážitok z tejto inscenácie bol veľmi silný. Však ju vtedy v Nemecku aj bohato ocenili.

Že je nefér porovnávať Lavríka s Ostermeierom? Práve naopak! Jedine to má zmysel.

ANNA GRUSKOVÁ
(Autorka je teatrologička)