BRATISLAVA – Prípad Alojza Lorenca sa včera znovu posunul, jeho nástup do väzenia ja však v nedohľadne. Senát Najvyššieho súdu konštatoval, že vojenské súdy zastavením trestného stíhania bývalého šéfa Štátnej bezpečnosti Lorenca porušili zákon. Najvyšší súd rozhodol, že prípad sa vráti opäť na Vojenský obvodový súd v Bratislave.

Najvyšší súd tak vyhovel sťažnosti hlavného vojenského prokurátora proti rozhodnutiam Vojenského obvodového súdu a Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne, ktorými bolo trestné stíhanie Lorenca zastavené.

„Nakoľko nie som právnik a tento súd nerozhodoval o vine či nevine, ale o právnom probléme, nechcem robiť arbitra medzi súdom a prokuratúrou,“ komentoval rozhodnutie súdu Lorenc. Vinný sa však necíti.

Lorenc je stíhaný za trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. V rokoch 1988 až 1989, počas svojho pôsobenia vo funkcii námestníka federálneho ministra vnútra, nariaďoval a organizoval preventívne zatýkanie občanov. Išlo najmä o disidentov, ktorých polícia zatýkala na základe informácií ŠtB pred výročiami, akými bolo napríklad 70. výročie vzniku ČSR alebo 20. výročie upálenia Jana Palacha. Alojz Lorenc svoju nevinu obhajuje tým, že jeho konanie bolo v súlade s vtedy platnou ústavou ČSSR, najmä s článkom o vedúcej úlohe komunistickej strany. Lorencovi hrozí až desaťročný trest odňatia slobody.

Lorenc bol právoplatne odsúdený už v Čechách v roku 1993 na štyri roky. Výkonu trestu sa vyhol tým, že po rozdelení republiky ostal na Slovensku, kde sa jeho vyšetrovanie začalo od začiatku.

Vyšší vojenský súd v novembri minulého roku uznesením potvrdil rozhodnutie vojenského obvodového súdu o zastavení trestného stíhania Lorenca.

Oba súdy zhodne konštatovali, že trestné stíhanie Lorenca na Slovensku je neprípustné, pretože je u nás vykonateľné rozhodnutie Vyššieho vojenského súdu v Tábore, ktorý 30. októbra 1992 odsúdil Lorenca na štyri roky odňatia slobody nepodmienečne. Najvyšší súd však tento záver označil za mylný, pretože rozsudok českého súdu nadobudol právoplatnosť až 14. mája 1993, teda až po zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky, keď už oba štáty mali vlastné právne poriadky. Vojenské súdy však brali do úvahy moment vyhlásenia rozsudku, čo je však podľa Najvyššieho súdu v rozpore z prezumpciou neviny. (sita, hr)