Na Slovensku nebol za zločiny komunizmu nikto odsúdený. V čom to je, že Slováci sú k týmto zločinom tolerantnejší ako Česi?
„V pamäti národa ostalo len posledných dvadsať rokov po roku 1968. Toto obdobie režimu – normalizácia – bolo na Slovensku miernejšie ako v Čechách. A zločiny komunizmu z päťdesiatych rokov upadli akosi do zabudnutia. V pamäti národa ostali skôr niektoré socialistické istoty – zamestnanosť, relatívne stúpajúca životná úroveň, proces urbanizácie a industrializácie, ktorý sa v tom období dovršoval. Nejaké demokratické slobody pre väčšinu národa veľa neznamenali. V krčme si mohli povedať, čo chceli. Pokiaľ šlo o cestovanie do zahraničia, nikto to nepovažoval za hendikep. Cez ROH sa raz mohol dostať k Čiernemu moru. Dlhé rady na ovocie, to bola pre ľudí zanedbateľná maličkosť, vzhľadom na sociálne neistoty, ktoré na Slovensku prirodzene vznikli v demokratickej spoločnosti.“
Myslíte si, že je z etického hľadiska správne postaviť pred súd starých komunistických funkcionárov?
„Zdôraznil by som to etické hľadisko. O zločine je potrebné povedať, že to bol zločin, o trestnej činnosti, že to bola trestná činnosť. Dokonca aj z hľadiska obdobia, v ktorom sa udiala. Jasné pomenovanie veci má veľký očistný význam. Nejde tu o to, že treba Biľaka zavrieť, čo budeme zatvárať 83-ročného starca. Ide skôr o to, jasne pomenovať, čo sa stalo a aká je za to zodpovednosť. Podľa mňa zodpovednosť čelných predstaviteľov v čase normalizácie, ale hlavne v 50. rokoch nebola o nič menšia, ako zodpovednosť Tisa za smrť 60-tisíc Židov. Sú zodpovední minimálne za rovnaký počet ľudí, ktorých posielali na smrť, do pracovných táborov. Očistný proces má svoj mravný význam.“
Aké sú na Slovensku právne mechanizmy na postihovanie zločinov komunizmu?
„Nemáme ich vybudované, ale boli by potrebné. To, čo urobil Čarnogurský, to je len také núdzové riešenie.“
Kde je príčina, že sa nevybudovali?
„Na Slovensku po roku 1989 nikdy neprebehol diferenciačný proces, vďaka ktorému by sa jasne označilo: toto je exponent komunistického režimu, nemôže pôsobiť na čelných reprezentatívnych miestach. Mečiar zámerne ignoroval lustračný zákon, ktorý na Slovensku platil aj po rozdelení federácie. Nenaplnil sa ani jeden lustračný zámer. Stále to prebiehalo v rovine: čo sme si, to sme si, zabudnime na to. A tak príliš veľa komunistických exponentov prešlo riadiacich funkcií, vrátane Čiča. Bol predsedom vlády a zohral svoju dôležitú úlohu, ale nikdy sa nepomenovalo ako niečo mimoriadne, že ľudia ľahko prechádzali z čelných komunistických funkcií do čelných funkcií postkomunistického režimu. Bralo sa to ako samozrejmosť.“
V Čechách lustračný zákon platí stále, pri obsadzovaní dôležitých funkcií sa vyžaduje lustračné osvedčenie. Malo by to aj dnes na Slovensku svoje opodstatnenie?
„Nie som si istý, či nie je neskoro. Väčšina tých ľudí je už v penzijnom veku. Myslím si, že dnes hon na čarodejnice nemá význam. Pokiaľ ľudia nemali skutočne špinavé ruky, treba ich hodnotiť podľa toho, aké majú schopnosti a kvalifikáciu, a nie podľa toho, čo sa stalo v minulosti. No na čelných miestach by nemali byť ľudia, ktorí sú skompromitovaní minulým režimom. Tam by sa to malo skutočne dodržiavať.“
Čo sa stane, keď tieto zločiny ostanú nepotrestané?
„Nič. Vedomie spoločnosti je už dosť otupené, berie to ako samozrejmosť. Potrestanie by malo skôr manifestačný význam. Pokiaľ také zločiny sú, treba ich pomenovať.“
MIRKA HOROBOVÁ
