Za zosilnených bezpečnostných opatrení sa včera popoludní konala v areáli bývalej popradskej synagógy, ktorá slúžila ako zberný tábor, pietna spomienka. Okolie synagógy strážilo niekoľko policajných hliadok, ktorá niekoľko osôb legitimovala. Prísne opatrenia si vyžiadal minuloročný výbuch delobuchu v blízkosti areálu.

Protižidovské opatrenia sa začali na Slovensku uplatňovať hneď potom, ako bol 14. marca 1939 vyhlásený Slovenský štát. Obmedzenia boli podobné ako v iných krajinách a 9. septembra 1941 vydala vláda takzvaný židovský kódex, vypracovaný na základe norimberských zákonov. Vrcholom protižidovskej politiky sa potom stali transporty. Späť na Slovensko sa vrátil iba zlomok dievčat z prvého odsunu.

Do jesene 1942 sa počet deportovaných zvýšil na 58 000 mužov, žien, detí i starcov, z ktorých prežilo len 282 osôb. Ďalších 10 000 až 12 000 nasledovalo po potlačení Slovenského národného povstania a po vstupe nemeckých vojsk na Slovensko na jeseň 1944. Podľa odhadov zahynulo celkom 70 000 slovenských Židov, počet príslušníkov židovskej komunity pred vojnou sa odhadoval na 90 000.

Temné obdobie si prišlo do Popradu pripomenúť niekoľko významných osobností. Pri pomníku obetiam holokaustu sa stretli aj tí, ktorí genocídu prežili. Poprad navštívila i Edita Grosmanová, manželka spisovateľa Ladislava Grosmanna, autora knihy Obchod na Korze. „Bola som spolu so sestrou v prvom transporte. Mala som sedemnásť rokov. Naložili nás do dobytčích vagónov, ktoré zaplombovali. Ani po šesťdesiatich rokoch neviem slovami vyjadriť svoje pocity,“ spomína Grosmanová, ktorá od roku 1968 žije v Izraeli, ale tvrdí o sebe, že je svetobežníkom. V koncentračnom tábore strávila tri a pol roka. „Dostala som tuberkulózu do kolena. Bolestne som absolvovala v januári 1945 pochod smrti. V snehu sme išli pešo 200 kilometrov. Dnes som tu. Je to zázrak,“ povedala Grosmanová. Jej sestra však neprežila.

Prípad slovenských Židov je i v ďalšom unikátny. Slovensko ako jediné platilo za vyhladenie svojich občanov. V roku 1942 totiž Bratislava súhlasila s tým, že vyplatí 500 ríšskych mariek za každého deportovaného Žida a za záruku, že sa nevrátia. Deportačné poplatky boli zo zhabaného židovského majetku a slovenskí Židia si tak „predplácali“ vlastnú smrť. Štát zaplatil 200 miliónov vtedajších slovenských korún cez clearingový účet, ktorým sa prevádzali na ríšske marky. (čtk, olo)