násťročný kapitán, ktorá vyšla v edícii denníka SME 26. júna.
Prvé pocity cestujúcich Pútnika po hroznej katastrofe boli žiaľ a hrôza.
Nemysleli na nič, len na strašnú smrť kapitána Hulla a piatich námorníkov. Pred očami sa im odohral príšerný výjav, ktorému nemohli zabrániť. Nepodarilo sa im doraziť včas, aby zachránili úbohých ranených druhov. Kapitán Hull a jeho ľudia navždy zmizli v morských hlbinách.
Keď škuner dorazil na miesto nešťastia, pani Weldonová klesla na kolená a začala sa modliť. Jack sa k nej s plačom pritúlil.
Úbohé chlapča chápalo všetko. Dick Sand, Nan, Tom a ostatní černosi ostali stáť so zvesenými hlavami a opakovali modlitbu.
Potom sa pani Weldonová obrátila ku svojim druhom a povedala:
- A teraz, priatelia, budeme potrebovať veľa sily a odvahy!
Situácia bola naozaj veľmi vážna. Loď, na ktorej sa plavili, nemala kapitána, ktorý by ju viedol, ani mužstvo, ktoré by ju obsluhovalo. Bola uprostred šíreho Tichého oceánu, stovky kilometrov od pevniny, vydaná napospas nepriaznivým vetrom a prúdom.
Aký osud privial Pútnikovi do cesty túto veľrybu? Aký nešťastný osud vohnal kapitána Hulla, zvyčajne takého rozvážneho, do toho nebezpečného podujatia? Ako mohlo dôjsť k takej strašnej katastrofe, takej zriedkavej v dejinách rybolovu, že nebolo možné zachrániť ani jedného námorníka?
Na palube Pútnika nebol teraz ani jediný námorník. Vlastne bol tam jeden, Dick Sand, pätnásťročný mladík, v osobe kapitána, kormidelníka i námorníkov. Navyše bola medzi cestujúcimi matka s dieťaťom. Ich prítomnosť len zhoršovala situáciu. Boli tu síce statoční, odvážni a usilovní muži, ochotní poslúchnuť svojho veliteľa; lež o práci námorníka nemali ani len poňatia.
Dick Sand stál nehybne, so založenými rukami, a uprene hľadel na miesto, kde sa práve utopil kapitán Hull, jeho ochranca, ku ktorému cítil skutočnú synovskú lásku. Potom preletel očami obzor, či náhodou nezbadá nejakú loď, ktorú by požiadal o pomoc a ktorej by mohol zveriť aspoň pani Weldonovú a Jacka. Nemusel by sa už potom obávať o tieto dve drahé bytosti, ktorým bol oddaný dušou i telom.
Ale oceán bol pustý, odvtedy, čo zmizol vráskavec, nič nenarušilo pokoj hladiny. Okolo Pútnika bolo vidieť len nebo a more. Mladý plavčík veľmi dobre vedel, že sú mimo ciest, ktorými sa plavia obchodné lode, a že ostatné veľrybárske lode plávajú ešte vo vzdialených loviskách.
V tej chvíli sa zjavil na palube Negoro, ktorý hneď po katastrofe zmizol v kuchyni. Nik by nebol mohol povedať, čo tento tajomný človek cítil pri hroznom nešťastí. Bez jediného slova sledoval všetko, zato očami dychtivo hltal celý výjav. Keby ho bol vtedy niekto pozoroval, zaiste by bol prekvapený, že sa mu ani jediný sval na tvári nepohol. Ba zdalo sa, že nepočuje ani slová pani Weldonovej.
Negoro zamieril na kormu, kde stál nehybne plavčík, a zastavil sa tri kroky pred ním.
- Chcete so mnou hovoriť? - spýtal sa Dick Sand.
- Chcem hovoriť s kapitánom Hullom, - chladno odvetil Negoro. - Alebo s loďmajstrom Howikom.
- Viete dobre, že obaja zahynuli! - zvolal plavčík.
- Kto teda teraz velí na lodi? - spýtal sa drzo Negoro.
- Ja! - odvetil bez váhania Dick.
- Vy? - uškrnul sa Negoro a mykol plecami. - Pätnásťročný kapitán?!
- Áno, pätnásťročný kapitán! - odsekol plavčík a pokročil ku kuchárovi.
- Nezabúdajte, - zamiešala sa do veci aj pani Weldonová, - že je tu len jeden kapitán... kapitán Sand. A bude dobre, keď si každý uvedomí, že si vie vynútiť poslušnosť.
Negoro sa uklonil, zahundral niekoho posmešných slov, ktorým nebolo rozumieť, a vrátil sa na svoje miesto. Dick Sand prekontroloval stav plachiet, potom skĺzol zrakom na palubu. Cítil, že ho v budúcnosti čaká veľká zodpovednosť, a vedel, že potrebuje silu, aby všetko zvládol. Všetky oči tých, čo ostali na Pútnikovi, sa upierali naňho a v tých očiach čítal, že sa môže na každého spoľahnúť.
Pomocou Toma a jeho druhov iste dokáže podľa potreby zvinúť alebo rozvinúť plachty škunera. Pravda, nemal všetky potrebné vedomosti, aby vedel vypočítať polohu lode.
O štyri, najviac o päť rokov bol by Dick dokonale ovládal pekné, ale ťažké námornícke remeslo. Bol by vedel používať sextant, pomocou ktorého by stanovil výšku hviezd, na chronometri by si prečítal čas greenwichského poludníka a potom podľa hodinového uhla vyrátať zemepisnú dĺžku. Slnko by bolo jeho každodenným poradcom, mesiac a hviezdy by mu vraveli, kde sa nachádza jeho loď. Hviezdy, pohybujúce sa po oblohe ako ručičky najdokonalejších hodín, ktoré nič neotrasie v ich presnosti, by mu oznamovali čas aj vzdialenosť. Astronomickým pozorovaním by bol presne na kilometer určil miesto i smer, kadiaľ Pútnik pláva. Teraz môže Dick Sand poznávať cestu iba odhadom, podľa prístroja na meranie rýchlosti lode, podľa kompasu a opravy odchýlky, spôsobenej prúdmi.
Pani Weldonová pochopila, čo sa deje v srdci mladého plavčíka. - Ďakujem ti, Dick, - povedala pevným hlasom. - Kapitána Hulla niet. Aj jeho posádka zahynula s ním. Osud ľudí spočíva v tvojich rukách. Ty však, Dick, zachrániš loď aj nás, čo sa na nej plavíme.
- Áno, pani Weldonová, - odvetil Dick Sand. - Áno, pokúsim sa o to.
- Tom a jeho druhovia sú statoční ľudia, môžeš sa na nich spoľahnúť.
- Viem to. Urobím z nich dobrých námorníkov. Za krásneho počasia to nebude ťažké. Ale za víchrice... no a za víchrice budeme zápasiť a zachránime vás i malého Jacka, všetkých. Áno, cítim, že to dokážem...
