25. jún 1991, koncert Adieu C. A. Spolu s Kocábom vyprevádzal soviestke vojská aj Frank Zappa. FOTO - ČTK
Tá fotografia obletela celý svet. Na schodíkoch lietadla stojí muž v generálskej uniforme, pravou rukou salutuje, v ľavej ruke drží kyticu ruží. Na tvári má zvláštny úsmev víťaza i porazeného. Ktosi mu máva na rozlúčku.
Posledným sovietskym vojakom, ktorý 27. júna 1991 po takmer dvadsiatich troch rokoch okupácie opustil Československo, bol veliteľ Strednej skupiny sovietskych vojsk, "dočasne umiestnených" na našom území - generálplukovník Eduard Vorobiov.
Na vojenskom letisku v Prahe-Kbeloch ho vyprevádzal poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR, predseda parlamentnej komisie na dohľad nad odsunom sovietskych vojsk z Československa, Michael Kocáb. Rocker, zakladateľ legendárnej kapely Pražský výběr, bol dušou i hnacím motorom definitívneho odchodu okupantov.
"Bolo to najväčšie víťazstvo v mojom živote. Mám pocit, že sa mu už nič nevyrovná," hovorí Kocáb pri pohľade na pätnásť rokov starú fotografiu.
Okupanti sedia v Kremli
V šesťdesiatom ôsmom, keď nás v noci na 21. augusta prepadli vojská Varšavskej zmluvy, mal štrnásť rokov. S otcom evanjelickým farárom a mamou psychologičkou žil v Chodove pri Karlových Varoch.
"Vyrastal som v prostredí odporu proti komunistickej ideológii i k veľkému bratovi. Už v tom veku mi boli niektoré veci úplne jasné. Napríklad, že Sovietsky zväz je temná mocnosť. Takže brutálny útok na našu vlasť nás až tak veľmi neprekvapil. Pre mňa to bolo potvrdenie toho, že rodičia sa nemýlili."
O rok sa Kocábovci presťahovali do Mladej Boleslavi, ako hovorí Michael, priamo do hniezda okupantov. "Veliteľstvo bolo hneď vedľa nás, priamo pod našimi oknami dennodenne pochodovali ruskí vojačikovia, prechádzali sa ich velitelia. Mohol som zblízka sledovať, ako tých vojačikov drezúrujú. Občas mi ich bolo aj úprimne ľúto. Boli skromní, utiahnutí, vyplašení."
Profesori na gymnáziu vedeli, že Kocáb je synom evanjelického farára, a teda "triedny nepriateľ". Azda práve preto nemusel memorovať Poučenie z krízového vývoja, nemusel sa aktivizovať v Socialistickom zväze mládeže.
S úsmevom spomína na profesora občianskej náuky a spevu: "Bol to ohromný sympaťák. Často sme na hodine vyspevovali internacionálu, Kaťušu a všetky tie pre mňa ideologicky odporné, ale hudobne nádherné veci. Robili sme si spolu s ním z toho srandu. Keď sme sa schuti bavili, zvážnel a povedal: Študenti, žijeme v čase, ktorý nám velí, aby sme sa nesmiali ha-ha-ha, ale ga-ga-ga! A tak sme sa smiali po rusky... Pripomínal hrdinov z Dostojevského. Nakoniec sa obesil na okne vo svojom kabinete."
Od muziky k politike
"Od začiatku som si intuitívne uvedomoval, že sovietske vojská nemajú na našom území čo hľadať, že je to barbarský, amorálny čin, za ktorý sa raz bude musieť ktosi zodpovedať a ospravedlniť."
Česi a Slováci sa v prvých dňoch okupácie postavili na odpor. Po uliciach tiekla krv, padli prvé obete. V celom štáte znela požiadavka na odchod vojsk a pesničky Karla Kryla Běž domů, Ivane a Bratříčku, zavírej vrátka.
Po podpise zmluvy o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území Československa v októbri 1968 a nástupe brežnevovského krídla na čelo strany a vlády nádej na odchod okupantov postupne vyhasínala.
Deväť rokov po okupácii však vznikla Charta 77, ktorá "internacionálnu pomoc" jednoznačne označila za nelegálnu intervenciu.
"Chartistom bol aj môj otec. Vďaka nemu som mohol sledovať dianie v disente, pre ktorý bola otázka stiahnutia sovietskych vojsk jedna z kľúčových. A vo mne sa utvrdilo presvedčenie, že okupácia a dočasný pobyt sovietskej armády, ktorý sa postupne menil na trvalý, je aj v medzinárodnoprávnom kontexte protiprávny."
V tom istom roku, keď vznikla Charta 77, založil Kocáb jazzrockovú kapelu Pražský výběr, ale skupina dostala zákaz koncertovať. Na pódiá mohli vystúpiť po dlhých piatich rokoch. V roku 1987 však Kocáb na koncerte pred publikom povedal: "Každý národ má takú vládu, akú si zaslúži!" Publikum ho odmenilo obrovským aplauzom a štát ďalším zákazom vystupovania.
Na návšteve u Adamca
Ešte pred revolúciou, koncom leta 1989, založili s novinárom a textárom Michalom Horáčkom občiansku iniciatívu Most, ktorej cieľom bolo sprostredkovať komunikáciu medzi vládnucou garnitúrou a predstaviteľmi disentu. Program iniciatívy s ponukou zorganizovať stretnutie s predstaviteľmi "opozície" odovzdali 18. septembra 1989 v podateľni Úradu vlády. Adresovali ju predsedovi Ladislavovi Adamcovi.
"Bolo to od nás dosť drzé, ale nadviazanie kontaktu medzi predstaviteľmi moci a disentu bolo podľa nás kľúčom k pokojnému riešeniu mimoriadne výbušnej situácie. S komunistami typu Husák, Jakeš, Štěpán nemalo význam vôbec diskutovať. Preto sme sa obrátili na premiéra Adamca."
Potom prišiel 17. november. Dva dni po brutálnej demonštrácii sily režimu voči študentom sformuloval Kocáb spolu s Michalom Horáčkom ďalší dokument Mostu, adresovaný Adamcovi.
Prvýkrát v ňom oficiálne použili spojenie "invázia armád Varšavskej zmluvy". V okupácii Československa a prítomnosti sovietskych vojsk aj po viac ako dvadsiatich rokoch na našom území videl hlavný zdroj energie režimu.
"Navštívili sme premiéra v jeho panelákovom byte. Prijal nás v akýchsi teplákoch, bol milý, príjemný, jeho manželka nás ponúkla kávou a polievkou. Mal som obavy, ako prijme štvrtý bod, týkajúci sa invázie. Žiaden výbuch nenastal. Mal som dokonca pocit, že sa s odsúdením okupácie stotožňuje. Aj keď s výhradami. Tvrdil, že všetko má pod kontrolou strana a on je len malým, úbohým pešiačikom na červenej šachovnici," spomína Michael.
Požiadavka na odsun sovietskych vojsk sa stala jednou zo základných podmienok Občianskeho fóra a rôznych občianskych iniciatív. Kocáb spolu s Horáčkom vyprovokovali ešte v novembri 1989 petíciu, v ktorej žiadajú urýchlené stiahnutie okupačnej armády z Československa. Spolu ju odniesli na sovietsku ambasádu.
"Z Kremľa prišla povzbudivá reakcia, pozitívny signál, že Gorbačov má záujem tento problém riešiť. Boli sme v siedmom nebi. To sme však netušili, čo všetko nás ešte len čaká."
Čím skôr, najlepšie hneď
Adamcova vláda vydala 3. decembra 1989 stanovisko k vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Vyhlásenie hovorilo, že ho považuje za "porušenie noriem vzťahov medzi suverénnymi štátmi". Federálna vláda poverila Adamca, aby s týmto stanoviskom zoznámil sovietsku vládu. Zároveň navrhla vláde ZSSR "začať rokovania o medzivládnej dohode, ktorá sa týka dočasného pobytu sovietskych vojsk na území ČSSR". "Otázka odchodu sovietskych vojsk sa musí riešiť i v súlade s postupom celoeurópskeho odzbrojovacieho procesu," píše sa v stanovisku.
"Nemastné-neslané stanovisko vlády dávalo sovietskej strane čas a priestor na ďalšie zotrvávanie armád na našom území. Mohlo sa teda stať, že Rusi u nás zostanú zopár ďalších rokov. Hneď na druhý deň rokovalo o návrhu stanoviska k okupácii Československa Občianske fórum. Bolo jednoznačné. Sovietska armáda musí odísť čím skôr, podľa možnosti ihneď."
Ševardnadze proti
Významný posun v riešení odsunu nastal po 10. decembri 1989, keď vznikla vláda národného porozumenia s premiérom Mariánom Čalfom a ministrom zahraničných vecí Jiřím Dienstbierom. Napriek odporu sovietskej strany sa jej podarilo presadiť, že tento problém musí byť predmetom dvojstranných rozhovorov nezávislých od odzbrojovania v strednej Európe.
V decembri 1989 sa Michael Kocáb stal poslancom Federálneho zhromaždenia.
"Na prvom rokovaní ministrov zahraničných vecí ČSSR a ZSSR v Moskve Eduard Ševardnadze odchod vojsk ešte stále odmietal. Zdôrazňoval potrebu udržať v strednej Európe vojensko-politickú stabilitu. Neústupčivý postoj sovietskej strany ma poriadne naštval. Cítil som, že túto otázku jednoducho treba otvoriť v parlamente. Ako poslanec Federálneho zhromaždenia a člen zahraničného výboru som chcel využiť svoju právomoc a predložiť návrh na stiahnutie vojsk. Viacerí poslanci, najmä bývalí reformní komunisti, ma nabádali na veľkú opatrnosť. Upozorňovali ma, že ten problém má oveľa viac rozmerov, ako si dokážem čo len predstaviť. Podľa mňa mal ten problém jediný rozmer: Odchod!"
Kto to prednesie?
Koncom decembra pripravil Kocáb návrh na okamžitý odsun sovietskych vojsk. "Ubíjal ma pocit, že síce budujeme suverénny, nezávislý štát na nových základoch, ale stále pod dohľadom vojsk cudzej mocnosti."
Návrh konzultoval s novým ministrom zahraničia Jiřím Dienstbierom. "Až na drobné zásahy s návrhom súhlasil. Bol som rozhodnutý vystúpiť s ním na najbližšom zasadnutí, ale v tom čase bol parlament ešte plný komunistov. Nás tam bola hŕstka. Začal som uvažovať, či by s návrhom nemal predsa len vystúpiť niekto iný."
Zašiel za tajomníkom výboru: "Spýtal som sa ho, či by nebolo lepšie, keby som návrh podal nie za seba, ale v mene výboru. On s tým súhlasil. Neskôr zmenil názor. Vraj by to malo väčšiu váhu, keby návrh predložilo predsedníctvo parlamentu. Tak som vybehol o dve poschodia vyššie. Múdro pritakávali, že je to veľmi rozumný nápad, že ho teda predloží niekto z predsedníctva. O pár hodín však všetko bolo inak. Vraj takúto závažnú tému, ako je koniec okupácie, má právo otvoriť jediná osoba - predseda parlamentu."
Dubček sa bál
Zašiel teda za Alexandrom Dubčekom. "Prečítal si návrh a opýtal sa ma, prečo s ním nevystúpim ja. Povedal som niečo v tom zmysle, že s rokom okupácie sa spája jeho meno, on má teda aj morálne právo dať podnet na jej ukončenie. Veľmi to kvitoval. Po chvíli však začal nahlas rozmýšľať, či si uvedomujem možné riziká. Hovoril o tom, ako sme v mnohých smeroch odkázaní na nášho veľkého brata, ako sme od neho energeticky závislí, že keď ho naštveme, pokojne môže utiahnuť kohútiky, a to už my dvaja nezvládneme. Vraj z jeho úst by to mohlo vyznieť ako nejaká provokácia, preto by bolo lepšie, keby som s tým vystúpil sám."
Dňa 23. januára 1990 predniesol poslanec Michael Kocáb na plenárnom zasadnutí Federálneho zhromaždenia ČSFR návrh na odchod vojsk z územia Československa. Vo svojom vystúpení vychádzal zo zmluvy medzi vládami ČSSR a ZSSR o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území našej republiky z 18. októbra 1968.
"Nešlo ani o dočasný pobyt, ani o postupný odchod, ale o trvalú prítomnosť sovietskych vojsk na našom území, čo znamenalo pre náš štát a ľud dvadsaťjedenročný spoločenský, kultúrny, morálny, duchovný a ekonomický úpadok a stagnáciu." Navrhol, aby Federálne zhromaždenie vyhlásilo zmluvu za neplatnú. Odsun vojsk sa mal začať okamžite, aby do 15. mája 1990 odišla podstatná časť vojakov so svojou výzbrojou. Odchod mal byť definitívne ukončený do konca roka 1990.
"Návrh získal absolútnu podporu. Poslanci vstali a nadšene aplaudovali, tlieskali dokonca aj tí najtvrdší komunisti."
Zasiahol Gorbačov
Medzi predstaviteľmi oboch vlád prebiehali horúčkovité rokovania. Vznikli rezortné komisie, expertné delegácie, boli vymenovaní splnomocnenci - generál Rudolf Ducháček a veliteľ strednej skupiny sovietskych vojsk, generál Eduard Vorobiov.
Šéf sovietskej delegácie, námestník ministra zahraničných vecí ZSSR Ivan Aboimov ešte začiatkom februára 1990 nechcel pripustiť stiahnutie armády, nesúhlasil s termínmi, ktoré navrhla naša strana. Hrozilo, že rozhovory sa skončia neúspešne.
Po zásahu Gorbačova, s ktorým už medzitým rokoval Václav Havel, podpísali v Moskve ministri zahraničných vecí Jiří Dienstbier a Eduard Ševardnadze 26. februára 1990 Dohodu o odchode sovietskych vojsk z Československa. Posledný vojak mal opustiť Československo 30. júna 1991.
V marci 1990 schválili vo federálnom zhromaždení parlamentnú komisiu na dohľad nad stiahnutím sovietskych vojsk z Československa, ktorá fungovala do slobodných volieb v júni 1990. Výsledky júnových volieb zmenili pomery v parlamente a tým aj v jeho výboroch a komisiách.
Vyjednávač Kocáb
Predsedom novej komisie na dohľad na odsun strednej skupiny sovietskych vojsk sa stal Michael Kocáb. Začali sa tvrdé rokovania striedavo v Prahe i v Moskve. Kocáb absolvoval stovky hodín rozhovorov, organizoval desiatky "prepadoviek" v útvaroch sovietskych vojsk.
"Úzko sme spolupracovali so splnomocnencom vlády generálom Rudolfom Ducháčkom a s generálmajorom Svetozárom Naďovičom, ktorý stál na čele Správy na zabezpečenie odchodu sovietskej armády. Boli to ľudia, ktorí mali prehľad. Aj vďaka nim nás sovietska strana nemohla ťahať za nosy. U ruských generálov, ktorí sa na rozhovoroch zúčastňovali, bolo evidentné, že sú len bábkami ovládanými z Kremľa, že plnia rozkazy."
Oveľa tvrdší odpor proti ukončeniu okupácie kládli poslanci najvyššieho sovietu, členovia brannobezpečnostného výboru. "To boli tí jastrabi, tvrdé brežnevovské jadro. V snahe oddialiť odchod vojsk používali na nás rôzne triky vrátane vyhrážok a rôznych ultimát. Búchali do stola, že odsun treba okamžite zastaviť. Často mi z nich behal mráz po chrbte. Nemali rešpekt pred ničím a pred nikým. Ani pred Gorbačovom. Oni boli zvyknutí diktovať a nie prijímať podmienky. Veľakrát som pochyboval, či sa to pre nás dobre skončí. Mal som pocit, akoby som sledoval dobre nakrútený politický triler. Nakoniec svoju silu demonštrovali o rok neskôr, keď sa pokúsili vojenským pučom zvrhnúť Gorbačova."
Tvrdé jadro sovietskej delegácie naďalej operovalo tým, že nie sú pripravení prijať naraz stotisíc vojakov aj s rodinami. "Vyhlásil som, že keď odsun zastavia, zvážime jednostranné vyhlásenie požiadavky na odchod. Upozorňoval som, že nemôžeme garantovať, že nedôjde k násiliu, lebo našich občanov prechádza trpezlivosť a odmietajú naďalej znášať ich prítomnosť. Mal som pocit, že predstava o kandelábroch a lynčovaní tú hordu malých Brežnevov so zrasteným obočím vydesila. Blufoval som, lebo z našej strany nič také nehrozilo, ale zabralo to."
Adieu C. A.
V predvečer podpisu protokolu o ukončení odchodu sovietskych vojsk z územia Československa, 24. júna 1991, usporiadal Michael Kocáb s kapelou Pražský výběr v Športovej hale na pražskom výstavisku nezabudnuteľný rozlúčkový koncert. Nazval ho Adieu C. A.
Medzi tisíckami návštevníkov nechýbal prezident Václav Havel, poslanci Federálneho zhromaždenia, členovia parlamentnej komisie na dohľad na odsun strednej skupiny sovietskych vojsk, predstavitelia Československej armády.
"Ďakujem, že ste prišli v takom veľkom počte. Neprišli ste na nás, prišli ste sami na seba. Na to, že už to máme za sebou. Ďakujem vám, že ste to tak dlho vydržali. A že nekopete do toho, kto je na kolenách," lúčil sa v poslednej skladbe s nadšeným publikom Kocáb.
"Mal som predstavu, že priamo z koncertu odvezieme vrtuľníkom posledného sovietskeho vojaka, veliteľa strednej skupiny sovietskych vojsk v Československu generála Eduarda Vorobiova, s ktorým som celý odchod koordinoval a riadil. Poznal som ho ako človeka, ktorý pochopil zmysel demokratizačného procesu v strednej Európe a dôsledne s nami spolupracoval na odsune. Svedčí o tom fakt, že keď mal veliť kontingentu sovietskej armády do Čečenska, radšej odišiel z armády, aj keď mu hrozila obžaloba z vlastizrady. Žiaľ, z Kremľa nám jeho symbolický odchod zatrhli. A tak sme namiesto Vorobiova do vrtuľníka naložili nafukovacieho panáka v generálskej uniforme."
Koniec
Okupácia Československa sa oficiálne skončila 25. júna 1991. V ten deň podpísali protokol o ukončení odchodu sovietskych vojsk splnomocnenci oboch vlád Rudolf Ducháček a Eduard Vorobiov.
Československo sa po dlhých dvadsiatich troch rokoch stalo opäť suverénnym štátom. V celej krajine sa rozozvučali zvony slobody.
Michael Kocáb začiatkom roku 1991 vyhlásil, že len čo vyprevadí posledného sovietskeho vojaka, odíde z politiky. Svoje slovo dodržal.
