More, slnko, pláž, nádherná príroda a pocit, že starosti ste nechali doma. Po tom túžili v minulosti mnohí, no splniť svoj sen nebolo ľahké. Tortúra zložitých vybavovačiek často nedopadla dobre. "Súdruh, súdružka, akú máme záruku, že sa nám vrátite?" - tak znela často otázka súdruha alebo súdružky, od ktorých ľubovôle záviselo, či sa do zahraničia dostanete. FOTO - ARCHÍV

Pred pár desiatkami rokov znamenalo slovo dovolenka lákavú, no často nedosiahnuteľnú predstavu o mori, slnku, palmách, pláži a sladkom ničnerobení. Takúto dovolenku si už dnes väčšinou môžeme dopriať - hranice sú otvorené aj pre tie najexotickejšie kúty sveta. Kedysi nás od nich delila nielen diaľka, ale aj ostnatý drôt na hraniciach.

Politicky bezpečnými zónami boli len krajiny spriatelené so Sovietskym zväzom - Bulharsko, Rumunsko, Poľsko, Maďarsko či dnes už neexistujúca Nemecká demokratická republika. No napríklad už aj pri ceste z maďarského Balatonu sa človek na hranici triasol, či sa colníkom náhodou nezapáčia jeho nové rifle alebo topánky a či jeho batožinu kompletne nepoprevracajú.

Napriek zložitým vybavovačkám sa mnohým podarilo dostať aj na vysnívanú dovolenku pri Jadranskom mori v Juhoslávii. Tí, čo si to v minulosti aspoň trocha užili, dnes už s úsmevom spomínajú, aké to bolo, keď sa jazdilo na preplnených trabantoch a starých škodovkách chytať bronz a speňažovalo sa všetko, čo mohlo kvalitu dovolenky zvýšiť.

Ako sa vybavoval devizák

Kým dnes v januári začíname po cestovkách sondovať, čo si zo širokej ponuky zájazdov na novú sezónu vybrať, za totality bol január mesiacom, keď sme v banke podávali žiadosť o devízový prísľub. Teda tí, čo chceli ísť do Juhoslávie, prípadne pár optimistov, čo dúfali, že ich pustia na Západ. V banke potom zasadala akási komisia, ktorá si každého žiadateľa preverila, či náhodou nie je nepriateľ štátu a nemá v úmysle emigrovať, či je hodný toho, aby mu cudziu menu pridelili. Starali sa o to tajní, ktorí chodili po vašich susedoch a vypytovali sa, či náhodou nepredávate nábytok, alebo sa nejako divne nesprávate. Malou istotou, že devizák dostanete, bolo lekárske potvrdenie, že niekto z vašej rodiny trpí alergiou alebo astmou a prímorské podnebie by mu mohlo pomôcť. Oveľa väčšou istotou bola protekcia.

Súdruh, zaslúžite si dôveru strany?

Na konci januára ste sa dozvedeli, či vám devizák pridelili. Ak áno, mohli ste na polícii požiadať o výjazdnú doložku. Ešte predtým však bolo treba obísť v zamestnaní všetkých nadriadených, aby vám žiadosť podpísali, a potom ste sa vybrali za dvoma najdôležitejšími osobami - predsedom závodného výboru ROH (Revolučného odborového hnutia) a predsedom závodného výboru KSČ. Mali moc a dávali to patrične najavo. Súdruh, a čo keď vám to nepodpíšem? Súdružka, zaslúžite si dôveru strany?

Keď ste už teda mali aj podpisy aj schválený devizák, vybrali ste sa na políciu podať žiadosť o výjazdnú doložku. Kým ste sa však dostali k policajtovi, ktorý od vás žiadosť prevzal, vystáli ste niekoľkohodinový rad. Ľudia si v ňom rozprávali strašidelné historky o tom, koho kedy a kde chytili, keď pašoval v káve päťdesiat nemeckých mariek, alebo si domov privážal zlatý prsteň. A zároveň ste sa dozvedeli, ktoré skrýše v trabante či batožine sú stopercentne najlepšie.

Po odovzdaní žiadosti o výjazdnú doložku ste už len trpezlivo čakali na deň, keď ste si mali prísť doložku vybrať. Opäť ste vystáli rad, na ktorého konci ste sa dozvedeli, či tento rok na dovolenku do zahraničia pocestujete.

Vystáť ešte jeden rad pred bankou na vybratie devíz, už potom ani nebolelo.

Radšej doma ako nepríjemné tortúry

Mnohí sa práve pre komplikované vybavovačky cesty do zahraničia radšej vzdávali.

"My sme chodili na Počúvadlo, kde nebolo treba ani prísľub, ani doložku," hovorí Milan Lasica. Spisovateľ Michal Hvorecký si ako dieťa tiež do zahraničia nepocestoval. "Keďže devízový prísľub a doložku do Juhoslávie nám dali jediný raz, aj to na odvolanie, brázdili sme krížom-krážom našu vlasť."

Spisovateľ Kornel Földvári pri svojom kádrovom profile ani nepovažoval za zmysluplné zaujímať sa o čosi podobné, ako bola Juhoslávia. "Chápal som to tak, že to jednoducho nejde a nemal som pocit, že sa musím za hranice dostať."

Ani rodina herečky Moniky Hilmerovej nepatrila medzi scestované. "Za socializmu sme pri mori boli jediný raz - v Bulharsku, mala som vtedy odporučenie od lekára, že mi pobyt prospeje. Inak pre nás more začalo existovať až po roku 1989." Podobne boli na tom napríklad režisérka Eva Borušovičová, spisovateľka Daniela Kapitáňová, spisovateľ Dušan Taragel či básnik Tomáš Janovic.

Juhoslávia, to bol Západ

Dôležitou fázou prípravy na dovolenku pri Jadrane bolo nakupovanie potravín, ktoré si bolo treba vziať so sebou. Nosilo sa všetko od chleba, masla, paradajok, zemiakov, ryže, keksov, paštík až po doma vyrobené mäsové konzervy. Iste, mali ste dináre z banky, z toho sa však vyžiť nedalo. V Juhoslávii boli potraviny drahé, a navyše, cudziu menu si bolo treba šetriť na veci, ktoré v socialistickom Československu nebolo dostať, prípadne im chýbal ten západný šmrnc.

"Bola to vtedy pre mňa úžasne exotická krajina, v obchodoch bolo dostať iné veci ako u nás, stačilo obyčajné Bravo, a už to bola obrovská vzácnosť," spomína herec Richard Stanke. Richarda Müllera zas fascinovala Juhoslávia najmä preto, že tam vychádzali licenčné platne, ktoré boli pre neho oveľa dôležitejšie ako slaná voda a spaľovanie sa na slnku. Bežne sa nakupovali značkové tričká, tričká s potlačou, módne oblečenie, topánky, lyže, lyžiarske topánky, vetrovky, zlato, ktoré bolo lacnejšie než u nás.

Jednoducho, Juhoslávia, to bol pre nás Západ. Reklamný manažér Pavol Minár na to spomína takto: "Na našej základnej sme školský rok začínali zhromaždením na školskom dvore. Podľa toho, kto mal nové tričko Adidas, sme vedeli, kto bol v to leto v Juhoške."

K moru s pílkami na železo a kyselinou citrónovou

Lenže, nebol to skutočný Západ, aj tam všeličo chýbalo. Tí, čo sa už od Jadranu vrátili, šírili každý rok správy, čo práve v Juhoslávii nedostať, a čo tam možno teda speňažiť. V hoteloch sa predávali uteráky, domáci na privátoch privítali, ak ste im priniesli niekoľko kíl eidamu či iného tvrdého syra, ktorý bol u nás vtedy podstatne lacnejší. Spustili vám za to z ceny ubytovania, upiekli na večeru ryby, položili na stôl fľašku domáceho červeného vína či ostrú rakiju.

"V 85. sme išli aj s kamarátovou rodinou do Budvy v Čiernej Hore. V škodovke naloženej na tri týždne som viezol aj asi tristo kusov pílok na železo a kamarát tuším desať kíl kyseliny citrónovej," spomína Bratislavčan Peter. Také mali totiž informácie - juhoslovanskí zmrzlinári nemajú v to leto kyselinu citrónovú na výrobu zmrzliny, kováčom zase chýbajú pílky na železo. "Boli sme tam tri týždne, ale v dedinách pri mori sme nenašli ani jedného zmrzlinára a kováča, ktorí by mali o pílky a kyselinu záujem. Na spiatočnej ceste sme sa teda zastavili v Mostare, ale ani tam sme nepochodili. Napokon sa nám podarilo nákladu zbaviť v Sarajeve, dali sme im to však už takmer zadarmo, len aby sme to nemuseli vliecť späť domov."

ooo

Zhruba tak sme teda dovolenkovali, kým neprišiel november 1989. Vtedy sa už rozbehol do sveta každý, kto len trochu vládal. Prvé porevolučné zájazdy v rozdrganých socialistických autobusoch smerujúcich na španielsku Costu Bravu, do Turecka či Paríža sú tiež už len úsmevnou minulosťou.

A ako si na svoje niekdajšie dovolenky či školské prázdniny spomínajú známi i menej známi ľudia?

Jana Breierová, Eva Andrejčáková

Ešte špendlík, a rupne to.

ILUSTRAČNÉ FOTO - WWW.CAMPINGBORSODBOTA.BIZ