Moja najstaršia spomienka na generálnu riaditeľku Slovenského národného divadla Silviu Hroncovú je kuriózna. Pamätám si ju, ako hrabe seno. Boli sme totiž spolu na brigáde po prvom ročníku vysokej školy. Spomínam si tiež, že bola čerstvo zaľúbená. Mimochodom, s vtedajšou láskou sú dnes manželmi.

A mám aj ďalšie spomienky. Ako s hŕstkou kamarátov stála až do smrti pri scénografovi Alešovi Votavovi, ktorý umieral na zhubnú chorobu. Alebo ako rozprúdila stojaté akademické vody Divadelného ústavu a urobila z neho modernú, akčnú inštitúciu. A tá najčerstvejšia, ako vyhrala konkurz na generálnu riaditeľku. Jednoducho, stihla toho naozaj dosť, a pritom v riaditeľni za masívnym stolom, ktorý kedysi patril Andrejovi Bagarovi, sedí rovnako krehké žieňa ako to spred vyše dvadsiatich rokov na senách.

Vyštudovali ste divadelnú vedu, začnime teda trošku históriou. Bola už niekedy v slovenskom divadelníctve situácia, aby dve najväčšie bratislavské divadlá, teda SND a Novú scénu, viedli ženy?

"So ženami to nikdy nebolo ideálne. V národnom doteraz nemali dokonca ani internú režisérku. Na Novej scéne však bola výrazná režisérska osobnosť, Magda Lokvencová-Husáková."

Dnešná riaditeľka Novej scény - Vanda Hrycová - mala aspoň trochu prešliapanú cestičku. Okrem toho, ona zrejme s autoritou problémy nemá. Sama o sebe tvrdí, že je temperamentná po otcovi Andym Hrycovi, a na ľudí často pôsobí tak, že sa jej boja už dopredu. Vy, naopak, pôsobíte veľmi mierne. Ako si dokážete získať autoritu? Aj zakričíte na podriadených?

Podľa mňa nejde ani tak o to, či vie človek zakričať, ale o to, či má jasné ciele a vie pre ne získať prostredie, v ktorom pracuje. Potom je jedno, či to robí krikom alebo úsmevom. Ja sa nesnažím vystupovať autoritatívne, ale keď nastane situácia, kde sa treba zásadne a nekompromisne rozhodnúť, viem to urobiť.

Vedeli ste to vždy?

Až teraz si uvedomujem, ako veľmi mi pomohlo sedem a pol roka riaditeľovania v Divadelnom ústave. Tam som sa naučila, ako sa riadi organizácia a komunikuje s ľuďmi, aj to, že prostredie s vami nikdy nebude jednoliato stotožnené. Treba si vypočuť názory a zmapovať ich, ale rozhodnutie musím spraviť sama za seba, lebo sama zaň budem aj zodpovedná.

Keď sa stal Martin Stropnický riaditeľom Vinohradského divadla v Prahe, urobil aj mnohé tvrdé opatrenia. Napríklad poprepúšťal hercov, ktorí sa mu zdali nedostatočne využití. Tiež stiahol niektoré inscenácie, vrátane čerstvej premiéry Jiřího Menzla, lebo sa nezhodovala s jeho umeleckou koncepciou. Aj vy chystáte podobný "veľký tresk"?

Predo mnou je množstvo rozhodnutí, ktoré budem musieť urobiť, takže si musím určiť priority, kde treba zasiahnuť okamžite a čo je riešiteľné z dlhodobého hľadiska. V tejto chvíli pri takom veľkom organizme, ako je SND, nedokážem povedať, aké konkrétne kroky urobím, čo sa týka ľudí a repertoáru. Teraz sa zoznamujem s tým, ako je postavená sezóna na budúci rok. Riaditelia činohry, opery a baletu mi predložili svoje umelecké koncepcie a vedieme rozhovory, prečo vybrali tie-ktoré tituly a až keď si ich vypočujem, rozhodnem sa, či niekde treba zasiahnuť.

Čo je teda momentálne najnaliehavejšie?

Presťahovať divadlo do nových priestorov, lebo od toho sa odvíja programovanie celej nastávajúcej divadelnej sezóny. Otvoriť nové divadlo je absolútnou prioritou, treba však veľmi zodpovedne zvážiť termín presťahovania, aby divadlo od začiatku fungovalo čo najlepšie. Keď som sa totiž oboznámila so stavom dokončovacích prác, zistila som, že nie všetko je ideálne.

Čo konkrétne sa vám nepáči?

Napríklad v činohre nevidno zo všetkých sedadiel celé javisko. Nie sú ideálne ani niektoré časti interiérov, napríklad vybavenie hereckých šatní. Viem, že projekt má vyše dvadsať rokov, ale myslím si, že niektoré veci treba prispôsobiť dnešnej dobe. Teraz zisťujem, či je ešte možné urobiť zmeny, aby priestory väčšmi vyhovovali modernému štandardu, na aký sme zvyknutí v zahraničných divadlách, multifunkčných kultúrnych a umeleckých centrách, či dokonca v obchodných domoch a multikinách. Aj to totiž môže zvýšiť návštevnosť divadla. No a, samozrejme, treba dozrieť aj na to, aby bolo divadlo maximálne využité a využiteľné. Novostavba je však autorským projektom trojice architektov, takže sme skôr v pozícii poradcov. Denne tam však chodí čoraz viac kolegov z divadla, najčastejšie režisér Peter Mikulík, ktorý má pripomienky z pohľadu praktika.

Vyrastali ste v Senci. Tam však nie je žiadna profesionálna scéna. Kde sa vzal váš záujem o divadlo?

Z gymnázia sme často chodili do Trnavského divadla. Bola to éra Blaha Uhlára a Juraja Nvotu, videla som všetky slávne inscenácie so Zuzanou Kronerovou a Mariánom Zednikovičom. No a v Senci sa vždy ochotníčilo. Aj moja babička bola veľkou hereckou hviezdou. Aj keď už bolo celkom staručká, pamätala si mnohé monológy zo slávnych maďarských hier. Moja mama zase učila slovenčinu a organizovala rôzne divadlá poézie a malých javiskových foriem. Aj ja som recitovala, práve nedávno som rozprávala Romanovi Polákovi (režisér, riaditeľ Činohry SND - pozn. red.), že si ho pamätám zo Štúrovej Modry. Obdivovali sme ho, lebo si trúfol ako devätnásťročný na divadlo jedného herca, hral Majakovského.

Od začiatku vám bolo jasné, že chcete študovať divadelnú vedu?

Vedela som, že by som chcela robiť niečo, čo sa týka divadla, takže keď otvárali odbor divadelná veda - estetika, zdalo sa mi to výborné riešenie. Len herečkou som byť nechcela.

Promovali ste pred nežnou revolúciou. Ako si na školu spomínate? Nebol to samý marxizmus?

Nie, prenikli sme do divadelného prostredia, zoznámili sa s tvorcami, navštevovali mimobratislavské divadlá a festivaly. A mali sme skvelých pedagógov. Napríklad Janka Jaborníka, ktorý učil dejiny divadla. Vydržali sme ho počúvať aj štyri hodiny, ako rozpráva o Borodáčovi, Jamnickom. Vedel geniálne pospájať divadelné súvislosti so súkromím umelcov, s dobou, v ktorej žili. Rada spomínam aj na kritický seminár s Vladimírom Štefkom, ktorý sa po revolúcii stal riaditeľom Slovenského rozhlasu. Učil nás nielen vnímať divadlo, ale aj pomenovať veci, vyargumentovať si názory na inscenácie.

Pomenovať nedostatky je síce dôležité, umelci sú však citlivé duše, ktoré vnímajú kritiku veľmi osobne. Každý recenzent má maslo na hlave, že sa niekoho hoci aj nechcene dotkol. Vás kto takto nemá rád?

Vlastne ani neviem. Písala som síce jeden čas recenzie do Večerníka, ale bolo to v čase, keď sa hrali Erdmanov Samovrah či Feldekova Skúška, teda inscenácie, na ktoré sa dodnes spomína. Kritizovať som teda veľmi nemusela, no aj tak som postupne začala mať pocit, že čím viac spoznávam tvorcov, tým ťažšie sa mi píšu krátke recenzie. A keď som prišla do Divadelného ústavu, chcela som byť s divadlami v partnerskom vzťahu, takže sa mi zdalo lepšie celkom s písaním kritík prestať.

Naozaj ste priateľkou mnohých umelcov. Za všetkých spomeniem Aleša Votavu, ktorý v tridsiatich ôsmich rokoch podľahol rakovine. Napriek všetkej hrôze odišiel obklopený priateľmi, ktorí s ním v jeho byte prežívali posledné dni života. V máji odvtedy uplynulo päť rokov. Spomenuli ste si na neho?

Na Aleša aj dnes myslím každý deň. Keď som pred rokmi nastúpila do Divadelného ústavu, tiež som nemala celkom ľahkú pozíciu a on mi bol veľkou oporou. Práve nedávno sme sa rozprávali s priateľmi, že Aleš určite aj teraz zhora sleduje, kam som sa to dostala a drží mi palce. Ale vážne, Aleš neuveriteľne chýba slovenskému divadlu. Ako pedagóg, scénograf, človek. V scénografii a v divadle nastala jeho odchodom veľká nezastupiteľná medzera.

SND nie je len činohra, ale aj balet a opera. K nim máte aký vzťah?

Činohru, samozrejme, poznám najlepšie, ale vďaka tomu, že sme sa v Divadelnom ústave venovali všetkým žánrom a navštevovala som takmer všetky slovenské premiéry, mám celkom dobrý prehľad aj tu. Navyše som vyberala tituly pre medzinárodný festival Divadelná Nitra, takže som videla viaceré inscenácie aj v zahraničí a viem porovnať, akým smerom sa opera a balet uberajú. Nie je to teda pre mňa neznáme prostredia, čo sa týka umeleckej úrovne, skôr z hľadiska vnútornej prevádzky, pretože najmä opera je nesmierne zložitý organizmus.

Máme po voľbách. Nebojíte sa, že politika zhatí vaše plány?

Isteže je dôležité, kto si sadne na ministerský post, lebo každý minister má vlastný názor. Doterajšie vládne rozhodnutie bolo dostavať novostavbu divadla, ale nevylučujem, že nový minister môže mať iné priority. Nikto dnes nedokáže predvídať, čo sa stane po zostavení novej vlády. Dúfam, že odbornosť a apolitickosť, vďaka ktorým môj projekt SND zvíťazil v konkurze, zaváži aj naďalej a budem môcť pokračovať vo svojej koncepcii modernej kultúrnej inštitúcie európskeho typu.

Váš manžel síce skončil hudobnú vedu, dnes sa však venuje distribúcii filmov. Vďaka nemu máte možnosť spoznať nielen divadelný, ale aj filmový svet. Aj teraz ste boli spoločne na festivale v Cannes.

A na škole ma zase zoznámil so slovenskou hudbou, s operou. Je pre mňa dôležité, že sa neuzatváram len do sveta divadla, pomáha mi to udržať si nadhľad. Na filmových festivaloch môžem napríklad porovnávať, ako sa dokáže predať zahraničie a ako my. Máme veľa skvelých umelcov a práve cez kultúru by sme sa mohli oveľa premyslenejšie prezentovať. Keď napríklad Fíni pred vyše desiatimi rokmi otvárali národnú operu, pozvali si novinárov z celého sveta a v rámci opernej udalosti im podali informácie o celej krajine. Novinári strávili vo Fínsku niekoľko dní a keď sa vrátili, zrazu veľké množstvo novín vo svete začalo písať o Fínsku. Je to dobrá inšpirácia. Aj ja sa budem snažiť, aby novostavba nepopularizovala len SND, ale aj kultúru ako takú.

Filmový svet si zámerne pestuje kult hviezd, ktoré zaručene prilákajú publikum. V divadlách to nefunguje. Sú plné výborných hercov, ale väčšinu ich nikto nepozná. Neplánujete vrátiť divadelným hviezdam lesk, aby sa na ne opäť chodilo, ako kedysi na sestry Vášáryové, Kukuru či Dočolomanského?

Je škoda, že hoci je národné divadlo pre herca pomyselným vrcholom kariéry, dnes už pre mladých zďaleka nie je takým symbolom a hoci tu majú veľké príležitosti, odchádzajú. Je to jav, nad ktorým sa treba zamyslieť a pokúsiť sa ho odstrániť. Považujem za veľmi dôležité vytvoriť mladým hercom, ale aj strednej generácii, podmienky, aby mali chuť v divadle ostať, aby ich diváci vnímali a chceli chodiť práve na nich.

Úspešná žena dnes už nie je žiadnou výnimkou, vraví sa však, že málokedy funguje dvojkariérové manželstvo. Vám sa to darí. Netrpí tým však váš syn?

Napriek tomu, že máme obaja s manželom veľa práce, dokážeme si nájsť čas, aby sme ako rodina boli spolu. Trávime spolu víkendy, spoločne cestujeme. S manželom a synom chodievame na filmové festivaly. Dnes vidím, aké je to dôležité tráviť spolu príjemne čas. Náš syn Dominik získal skúsenosti o svete. A teší ma, že hoci už má pätnásť a je pohltený fotografiou a gitarou, stále ho zaujíma aj to, čo nás, teda film, divadlo, výtvarné umenie. Som vďačná za každý deň, ktorý strávime spolu a budem robiť všetko pre to, aby to tak aj naďalej ostalo.

FOTO SME - PAVOL MAJER