Po revolúcii ste spoločnými silami čistili komunistické ministerstvo vnútra. Ako ste si rozumeli?
"Spolupráca s Janom bola skvelá. Správal sa veľmi prirodzene a normálne, a preto sa nám komplikované veci zdali jednoduché. A hoci sme obaja urobili aj veľa chýb, mali sme pocit, že úloha, ktorá nám bola zverená, nie je nad ľudské sily, že ju zvládneme. Jano vyžaroval dôveryhodnosť. Keď sme boli v roku 1991 na konferencii Interpolu v kanadskej Ottave, v hoteli sme na chodbe stretli manželský pár emigrantov Vágnerovcov, ktorí váhali, či sa majú po novembri 1989 vrátiť späť do vlasti. Chvíľu sa pozhovárali s Jánom Langošom a keď videli jeho dlhé vlasy, klobúk, dlhý plášť, odrazu sa rozhodli, že sa domov vrátia. Jeho osobnosť bola prirodzeným garantom, že minulosť sa už nevráti. Bol zárukou zmeny. Eliška Vágnerová je dnes sudkyňou českého Ústavného súdu. Na ľudí okolo seba pôsobil oslobodzujúco."
Čo ste v ňom stratili?
"Hoci sme sa v poslednom čase nevídali, vždy som mal pocit, že je niekde nablízku a že mu môžem kedykoľvek zavolať. Absencia jeho fyzickej prítomnosti je pre mňa krutá. Aj keď si môžem donekonečna uvedomovať, že sa nič nekončí, že Jano ostáva s nami, že je pre nás výzvou a možnosťou, je to obrovská strata. Bol to úžasný človek. Minule mi novinári položili hlúpu otázku - kým by som chcel byť, nebyť toho, že som Janom Rumlom. Vtedy som na to neodpovedal, ale dnes by som im povedal, že by som chcel byť Jánom Langošom." (čort)
