Cesta ako mnohé iné. Za volantom strávi hodiny a hodiny. Často pendluje medzi Zvolenom a Pardubicami, kde teraz hráva. Pred odchodom na svetový šampionát do Rigy sadol opäť do auta - a hajde do Rakúska, aby odviezol na letisko vo Schwechate svojich blízkych - manželku Andreu, dediča Janka juniora, ktorý si hovorí Žigo Pálffy, najnovšie už uvedomelejšie Žigo Janík, a malú dcérku Lilian, ktorá sa narodila koncom minulého roka. Rodinka letela do Ameriky za manželkinými rodičmi. Cestou naspäť do rodného Zvolena sa však prihodilo niečo...ČČ Jazdíte rýchlo?
- Keď potrebujem a naháňa ma čas, tak využívam, že moje auto môže jazdiť aj rýchlejšie.
ČČ Z toho už je jasné, že by ste si nekúpili hocijakú značku, že to musí byť kvalitné auto.
- Mám limuzínu Audi A4, trochu prerobenú na tuningovú úpravu. Je to pre mňa výhodné, že je rýchle, no nie je to natoľko extrémne, že by som sa musel báť o svoj život.
ČČ Je teda neodškriepiteľné, že rýchlosť máte v krvi.
- Niekedy mám rád adrenalín, to auto má
riadne silný motor, ale dostal som sa už do štádia, keď cítim zodpovednosť. Už čoraz menej jazdím veľmi rýchlo, kedysi som šliapal na pedál ďaleko viac.
ČČ Zmenil sa štýl vašej jazdy príchodom detí?
- Aj to, človek je trochu rozumnejší, dáva väčší pozor. Ale aj predtým, keď som jazdil rýchlejšie, vždy tam, kde som vedel, že si to môžem dovoliť. Nikdy nie v dedinách či mestách, skôr tam, kde bolo málo áut.
ČČ Manželka, keď sedí pri vás, nerobí bububu?
- Ona vlastne nevie, že tak jazdím a ona si tiež ľúbi zajazdiť. S tým som problémy nemal.
ČČ Jazdievate spolu, či každý si ide po svojom?
- Ona má svoje auto a ja mám svoje. Berieme voz ako potrebu. Stane sa, že ideme niekam spolu, ale väčšinou musíme chodiť každý po svojom. Vôbec mi neprekáža šoférovať ani štyri, päť hodín, keď idem sám, oddýchnem si, čas strávim telefonovaním, pokecám s kadekým. Mám hand's free. V jednom aute, čo som mal požičané, som mal dokonca priamo do reproduktora, to bola paráda. To je radosť šoférovať.
ČČ Je to aj istý relax po zápase?
- Pre každého šoféra, ktorý vlastní dobré auto, je šoférovanie relaxom.
ČČ A čo malý Janko? Ten vraj už strieľa góly ako Žigo Pálffy... V autách sa ešte nevyzná?
- Pozná niektoré značky, ale že by bol nejaký expert, to nie.
ČČ Takže nie je na autá, ale na hokejky. Viac sa cíti doma na ľade.
- On je na hokej a na motorky. Všade má motorku, je teraz veľký motorkár, chodí sa pozerať na všetky modely.
ČČ Aj deti sú s vami v Pardubiciach. Vozievate ich v detskej sedačke? Sú bezpečné?
- Záleží od jazdy, keď veziem malého, chodím pomaly a aj od auta. Prvé, čo som spravil, zvýšil som výkon motora a dal som urobiť dobré brzdy.
ČČ Manželke vraj nedávno ukradli auto.
- Vlani, keď sme hrali na Svetovom pohári, jej ukradli auto v Bratislave.
ČČ Možno niekto vedel, že to auto patrí práve vám a dopredu si vytypoval. Slávni športovci, umelci sú často obeťami...
- Asi nevedeli, zrejme šlo o vyslovenú náhodu. Podľa mňa skôr si vybrali typ auta a nie majiteľa.
ČČ Ste slovenský hokejový reprezentant, možno máte aj nejakého sponzora na autá.
- To sú len také veci predvádzacie, nič extra. Skôr som si to vybavil ako súkromná osoba a dostal som zľavu, aj teraz, čo som si kupoval nové auto, som si vybavil cez kamaráta.
ČČ Vraveli ste, že sám jazdíte na Audi. Preferujete túto značku, alebo máte aj iné vo svojej zbierke?
- Zvykol som si na Audi. Som rád, že sme si vybrali práve túto značku, som s ňou veľmi spokojný.
ČČ To ste sa nato dali od prvej chvíle, či ste vyskúšali aj iné?
- Mal som strašne veľa áut. V autoškole som začínal na Škode Favorit, doma som mal Fiat Uno, potom som si kúpil Škodu Felíciu, keď som sa dostal do Ameriky, zase veľký džíp, potom zase Volkswagen Golf, mal som v zámorí aj Passat. Keď som sa vrátil domov, mal som Seat Toledo, Hyunday, VAN, Seat Alhambru, potom prišla Audi 4. Istý čas som mal od sponzora Mercedes, potom BMW X5, až som zakotvil pri Audi Q7.
ČČ Len čo pravda, to je pekná cesta, ktorú ste urazili od toho staručkého žiguláka...
- V čase, keď som mal pätnásť až osemnásť rokov, kamarát ma vozil na tréning na dvadsaťtriročnom žiguláku. Mám s tým ešte svoje skúsenosti.
ČČ To ste nemohli mať vodičák!
- Nemal, ale kamarát Pedro mal. Ale pamätám si to auto stále, malo najhlasnejší klaksón v meste.
ČČ V tom čase, pre takých faganov to bol vlastne luxus...
- To bol veľký prepych, super, že som sa v sedemnástich vyvážal. Pamätám si, že neraz sme v ňom išli aj desiati. Štadión bol trochu od ruky, cestou sme zbierali všetkých chalanov.
ČČ Dnes máte trochu iné nároky. Čo musí mať auto, aby vás upútalo?
- Musí byť rýchle. Myslím si, že rýchle auto znamená bezpečnosť na cestách, i keď si ľudia myslia niečo iné. Rýchlym autom sa dá lepšie predbiehať. Navyše potrebujem rádio a klimatické zariadenie.
ČČ Tempomat a navigáciu, čo je dnes bežné, nie?
- Nemám tempomat vo všetkých autách, ale mám ho rád, v Amerike som jazdil veľké vzdialenosti, raz som ho tri hodiny neporušil. To bola veľká vec.
ČČ Keď ste hrávali v NHL zvykli ste si na Ameriku, na tamojší spôsob jazdy?
- Zvykol som si rýchlo, tam je jednoduché jazdiť. No nezvykol som si na šoférov, lebo oni nevedia jazdiť, idú stále rovno, sem, tam odbočia, klasické situácie zvládajú, keď však už musia odbočiť, tak robia chaos. Keď napadlo trochu snehu, mysleli si, že pod kopcom sa musia rozbehnúť, aby vyšli pekne plynule. Nevedia vôbec jazdiť hore kopcom.
ČČ Zažili ste aj nebezpečné situácie?
- Našťastie som mal zatiaľ len menšie nehody, nejaký ťuknutý blatník a podobne. Myslím si, že mi pomáha hokej, naučil som sa riešiť situácie na cestách, predvídať veci. Veľakrát sa mi stane, že vidím to, čo môj spolujazdec nevidí, najmä to, čo si môžem dovoliť pri predbiehaní. Vycvičený som v tom, že sa nestresujem v istých momentoch.
ČČ Ste vyučený strojár, takže pre vás motor a rôzne iné vecičky sú hračkou. Zrejme viete, čo sa kedy pokazilo a aj sám opravíte.
- Práve naopak. Ja som sa učil pracovať na sústruhu, rôzne letovačky a také veci, ale o aute neviem nič.
ČČ Aspoň roztlačiť...
- Dieslové by sa nemali roztláčať. Keď som mal robiť spojky na maturitu, ešte aj to som poplietol a robil som spájky.
ČČ Defekt aspoň opravíte?
- Vymením rezervu, v tom nie je problém.
ČČ Priznali ste sa, že milujete rýchlosť. Za koľko absolvujete trasu Zvolen - Pardubice?
- Nedá sa ísť rýchlo, človek nevydrží päť hodín a bolo by nákladné, keby ma namerali, takže jazdím normálne.
ČČ Veď vás poznajú policajti. Dokonca aj v Česku.
- Nepokúšam čerta. Je to zbytočné. Na diaľnici jazdím 140 - 150, čo je na moje auto úplne normálna rýchlosť.
ČČ Použili ste niekedy nejakú výhovorku pre policajtov - trebárs, že sa ponáhľate na zápas?
-Skôr naopak. Stalo sa mi, že ma pustili policajti, ale potom som sa im ponúkol, že im zoženiem lístky na zápas reprezentácie. Mal som platiť pokutu, neviem už presne, aká to bola čiastka, no potom som musel kúpiť lístky na Svetový pohár, tak ma to vyšlo asi o dvetisíc korún drahšie, než samotná pokuta.
ČČ Druhýkrát ste už radšej zaplatili. Veľakrát vás už pokutovali?
- Nie, v Amerike, kde nie je žiadna šanca dohodnúť sa, neplatil som našťastie ani raz, čím sa radím asi medzi rarity medzi hokejistami. Na Slovensku som dostal raz dvetisíc korún za rýchlosť, raz som mal dostať, ale som nedostal. Raz, keď som tu mal priateľa z Ameriky, ma chytili, ale našťastie to uhral, že to je jeho chyba, potom sa s nami ešte aj odfotili. Včera ma zase zastavili cestou domov z letiska. Nemá zmysel sa s nimi hádať, oni robia svoju robotu. Ja skôr zastávam názor, že priznať si svoju chybu veľakrát viac pomôže, než hádať sa. Stalo sa, že ma zastavili pre rýchlosť a povedali, že to vyriešia pokarhaním, ale dôjdite bezpečne domov. Vážil som si, že ma pustili a preto som si dával pozor a už som ani raz neprekročil rýchlosť.
Klára Urbánová
