Nana je ako smršť. Kurtizána ničí jedno mužské srdce i mešec za druhým. Rozbíja rodiny a vosvojej pomste sa nezastaví pred ničím. Román Nana od francúzskeho spisovateľa Émile Zolu je strhujúcim čítaním. Kniha, z ktorej úryvok vám prinášame vyšla v edícii denníka SME 19. júna.
Ozvali sa tri údery; uvádzačky nechceli brať šatstvo od vracajúcich sa ľudí, také boli zavalené kožuchmi a kabátmi. Klaka tlieskala scéne, jaskyni v Etne, vyhĺbenej v striebornej bani; jej steny sa ligotali ako nové toliare, v pozadí Vulkánova vyhňa žiarila ako padajúca hviezda. V druhom dejstve sa už Diana dohovorila s bohom; mal predstierať, že odchádza, aby Venuša s Marsom mali voľné pole. Len čo Diana osamela, prišla Venuša. Sálou prebehlo vzrušenie. Nana bola nahá. Bola nahá s pokojnou odvahou, istá si všemocnosťou svojho tela. Zahaľoval ju iba tenký flór; pod ľahkou tkaninou, bielou ako pena, črtali sa oblé plecia a prsia amazonky, ružové hroty prsníkov boli vzpriamené a tuhé ako kopije, tučné stehná plavovlásky a široké boky sa rozkošnícky knísali, celé telo presvitalo cez látku. To bola Venuša zrodená z vĺn, zahalená iba závojom vlastných vlasov. A keď Nana zdvihla ramená, vo svetle rampy bolo vidieť zlaté chĺpky v podpazuší. Netlieskalo sa. Nikto sa už nesmial; tváre mužov boli vážne a napäté, nosy sa stenčili, podráždené ústa boli vyschnuté. Zdalo sa, že zavial akýsi lahodný vánok, plný temnej hrozby. Z tohto prostého dievčaťa sa zrazu stala žena burcujúca a privádzajúca do šialenstva svojím pohlavím a podnecujúca neznáme túžby. Nana sa jednostaj usmievala, ale rozpaľujúcim úsmevom ženy, ktorá nivočí mužov.
- Doparoma! - len toľko povedal Fauchery La Faloisovi.
Medzitým Mars s chocholom pribehol na schôdzku a ocitol sa medzi oboma bohyňami. Prulli?re zahral ten výstup majstrovsky; Diana sa s ním maznala, chcela ho ešte posledný raz zviesť, kým sa oddá Vulkánovi; lichotila mu aj Venuša, ktorú dráždila prítomnosť sokyne; on ochotne prijímal ich zaliečanie a spokojne si krochkal ako prasa v žite. Výstup sa končil veľkým trojspevom; vtedy sa v lóži Lucy Stewartovej zjavila uvádzačka a hodila odtiaľ na javisko dve obrovské kytice bieleho orgovánu. Obecenstvo tlieskalo, Nana a Rose Mignonová sa ukláňali a Prulli?re zdvíhal kytice. Časť prízemia sa obrátila s úsmevom k prízemnej lóži, kde sedeli Steiner a Mignon. Bankárovi sa nahrnula krv do tváre a bradou mu kŕčovito mykalo: akoby mu čosi zvieralo hrdlo.
Nasledujúca scéna strhla obecenstvo. Diana zúrila a odišla. Venuša si sadla na lavičku z machu a hneď k sebe vábila Marsa. Dosiaľ sa nikto neopovážil zahrať scénu ohnivejšieho zvádzania. Nana objímala a priťahovala k sebe Prulli?ra, no vtom sa v pozadí jaskyne zjavil Fontan a v komickej zúrivosti klamaného manžela, ktorý pristihne ženu in flagranti, prepínal svoju smiešnu mimiku. V ruke držal svoju chýrnu drôtenú sieť. Chvíľami ju rozhojdal ako rybár, keď sa chystá hodiť čereň, a tak jeho dômyselnou ľsťou sa Mars s Venušou chytili do pasce; sieť ich zahalila a oni znehybneli v postoji šťastných milencov.
Šepot vzrastal a zmenil sa na hlboký vzdych. Niekoľko rúk zatlieskalo, všetky ďalekohľady boli obrátené na Venušu. Nana si pomaly získala obecenstvo a teraz jej už podľahol každý muž. Chlipnosť, ktorá z nej sálala ako z rozvášneného zvieraťa, šírila sa čoraz väčšmi a napĺňala hľadisko. V tej chvíli aj jej najnepatrnejší pohyb podnecoval zmyselnú žiadostivosť; ešte aj pohyb malíčka pôsobil na zmysly. Chrbty sa hrbili a zachvievali, akoby im po nich preťahovali neviditeľné sláčiky; páper na šijách sa chvel pod vlahým dychom, ktorý zavanul z úst nevedno ktorej ženy. Fauchery videl pred sebou študentíka, ktorého vášeň až nadvihovala z kresla. Zvedavo pozrel na grófa de Vandeuvres, veľmi bledého, so stisnutými perami, na tučného Steinera, ktorého apoplektická tvár bola strhaná; Labordette pozeral ďalekohľadom a na tvári sa mu zračil úžas konského handliara, obdivujúceho bezchybnú kobylu; Daguenetovi horeli uši a pôžitkársky sa pohybovali. Potom sa na chvíľočku obzrel a ostal prekvapený tým, čo zbadal v lóži Muffatovcov: za bielou a vážnou grófkou stál gróf s otvorenými ústami, tvár posiata červenými škvrnami; vedľa neho stál markíz de Chouard a z jeho mútnych očí, fosforeskujúcich v tôni ako oči mačky, akoby vyskakovali zlaté iskričky. Obecenstvo sa dusilo, vlasy oťažievali na spotených hlavách. Za tie tri hodiny, čo tu sedeli, vydýchaný vzduch bol prehriaty ľudskými výparmi. Hustol mračnom prachu, ktoré v žiare plynu znehybnelo pod lustrom. Celá sála sa zachvievala, zmocňoval sa jej závrat, vysilená a vzrušená, zachvátená driemajúcimi túžbami, šepkanými o polnoci v hlbinách alkovní. A Nana stála pred obecenstvom celým bez seba, pred tými tisíc päťsto natlačenými ľuďmi, vydanými napospas ochabnutosti a nervóznemu zmätku pred koncom predstavenia, víťazná so svojím mramorovým telom, so svojím pohlavím, dosť silným, aby zničilo všetkých tých ľudí, a pritom samo zostalo nedotknuté.
Hra sa skončila. Na víťazné Vulkánovo volanie celý Olymp defiloval pred zaľúbencami s prekvapenými alebo škodoradostnými och! a ach! Jupiter povedal: „Syn môj, zdá sa mi to od vás nerozvážne, že ste nás volali, aby ste nám ukázali toto." Potom nastal priaznivý obrat pre Venušu. Iris znovu priviedla zbor paroháčov, ktorý prosil vládcu bohov, aby nepokračoval vo vyšetrovaní; odkedy ženy zostávajú doma, stal sa mužom život neznesiteľným; radšej chcú byť klamaní a spokojní; to bolo vlastne mravné ponaučenie komédie. Potom Venušu oslobodili. Vulkán dosiahol rozvod od stola i lôžka. Mars sa zmieril s Dianou. Pre pokoj v dome Jupiter vykázal svoju malú práčku na ktorési súhvezdie. A konečne vytiahli z väzenia aj Amora, ktorý si tam robil papierové holubičky, namiesto aby časoval sloveso milovať. Opona spadla po veľkej apoteóze: zbor paroháčov kľačiačky spieval hymnu vďačnosti Venuši, ktorá sa usmievala a priam rástla vo svojej neprekonateľnej nahote.
