Slováci odmietajú vo svojom v susedstve deti z detských domovov. Nedávne protesty proti nasťahovaniu týchto detí do rodinných domov v Snine a Michalovciach pritiahli aj médiá. Väčšinou starší ľudia do kamier opakovali, že sa obávajú hluku a dovolávali sa práva na pokojnú starobu. Postupne však priznávali, že sa boja predovšetkým toho, že sa do domov nasťahujú rómske deti, podľa nich nebezpečné živly bez výchovy.

Podobné problémy mávajú pestúni či profesionálni rodičia, ktorí si berú deti z domovov do výchovy. Profesionálna mama Elena Vaňová hovorí: "Spamätáme sa, až keď deti vyjdú z veľkých domovov a budú kradnúť? Vtedy pochopíme, aký význam má dať im šancu vyrastať v rodinách?"

Sninčania spisovali petíciu proti domu pre osem detí so slovami - podpíš, hádam nechceš, aby sa tu nasťahovali cigáni. Rovnaké obavy boli v Michalovciach. V mestách mali stáť dva rodinné domy, v ktorých chceli domovy zriadiť rodinné bunky s ôsmimi či desiatimi deťmi a piatimi vychovávateľmi. Takýchto domov je už na Slovensku šesťdesiat. Jeden aj v Dobrej Vode neďaleko Trnavy.

"Dedina deti prijala," hovorí Milan Kuchár, riaditeľ detského domova v Modre, ktoré dom zriadilo. Ľuďom sa však situácia vysvetľovala ľahšie aj preto, že riaditeľ je ich rodák. Deti z domova chodili do Dobrej Vody najskôr na víkendy. "Treba postupovať diplomaticky a opatrne," hovorí Kuchár. Vie, o čom hovorí. Keď sa pred rokmi sťahoval detský domov zo Studienky do Modry, ľudia spisovali petíciu proti sťahovaniu polepšovne.

V rodinnom dome

Rodinný dom v Dobrej Vode je prvý, ktorý modranský domov zriadil, a chce aj ďalšie. "Je to pre deti oveľa lepšie, snažíme sa o čo najprirodzenejšie priblíženie rodinným podmienkam," hovorí Milan Kuchár. Na nové domy však nie sú peniaze. Ostatné deti teda žijú v domove v Modre v samostatných výchovných skupinách. Je to prvý krok, ktorým prechádzali slovenské domovy pri transformácii z veľkých zariadení so stovkami chovancov. V samostatnej skupine sa pri deťoch strieda päť vychovávateľov, deťom poskytujú väčší servis, denne im varia.

V rodinnom dome sú deti samostatnejšie, pomáhajú pri varení, dostávajú vreckové, s ktorým si hospodária, a predovšetkým, môžu ísť kedykoľvek von. Najradšej sa bicyklujú, ale zájdu aj na diskotéku. Urobili poriadny vietor aj v miestnom futbalovom klube. Hneď na prvých hodoch, ktoré strávili v Dobrej Vode, kopali za domácich góly Štefan a Mirka.

"Štefanko sa veľmi osamostatnil, predtým sa nevedel cudzích nič opýtať, keď mal niečo vybaviť, nezvládal to. Dnes sa nebojí," hovorí psychologička Zuzana Horváthová. Mirka už trávi večery častejšie na rande ako na futbale. Má dvadsať rokov, učí sa v Modre maľovať keramiku a teraz to vyzerá tak, že sa do Dobrej Vody aj vydá. "Je tu lepšie, voľnejšie, máme viac kamarátov, mám aj bližšie k mame do Trnavy. Našla som si aj chlapca," hovorí.

V rodinnom dome je aj s vlastnými súrodencami, Borisom a Kristínkou, ktorí chodia do miestnej základnej školy.

Pri šiestich deťoch sa v dome striedajú tri vychovávateľky a je tam aj jeden muž - údržbár a záhradník. Pre deti "ujo" a "tety". Teta Marienka hovorí, že veľmi pomáha, že deti si našli v dedine kamarátov, navštevujú ich, a tak vidia, ako funguje bežná rodina.

Milan Kuchár hovorí, že domov sa neuberá cestou profesionálnych rodín, ale snažia sa pracovať s pôvodnými rodinami. Tento rok by sa do pôvodných rodín malo vrátiť sedem detí. Medzi nimi aj Mirka alebo aspoň jej súrodenci.

Zdravé, nerómske, do troch rokov

Otváranie rodinných domov je súčasťou trasformácie detských domovov. Vláda aj občianske združenia však chcú, aby sa domovy nahradili skôr profesionálnymi a pestúnskymi rodinami. Úplné zrušenie domovov nie je ale ešte aktuálne, pretože je ťažké vytvoriť sieť takýchto rodín. Podľa ministerstva práce má dnes záujem o osvojenie či pestúnstvo 600 rodín, no 394 z nich chce len zdravé nerómske deti do troch rokov. Počet profesionálnych rodín rastie len mierne - je ich 116. Aj ony sa často stretávajú s odporom susedov.

Profesionálni rodičia

"Naše deti nepotrebujú vidieť, ako sa správam v práci ako vychovávateľka. Ony potrebujú vidieť, ako žije rodina. Je to nevyhnutné, keď raz pôjdu do reálneho života," hovorí Elena Vaňová z Leštín pri Dolnom Kubíne, ktorá je spolu s manželom profesionálnym rodičom.

K dvom dcéram a synovi si Vaňovci zobrali z domova päť detí - súrodencov, ktorých matka tiež vyrastala v domove a nenaučila sa žiť vo vzťahu s jedným mužom a deťmi.

Všetky deti neprišli k Vaňovcom naraz. Najskôr si priviezli desaťmesačného Lukáša s dvoma sestrami. "Keď sme sa však dozvedeli, že súrodenci majú ešte dvoch bratov v detskom mestečku v Zlatovciach, sadli sme si so sestrou a bratom a rozprávali sa, aké by to bolo, keby sa našim rodičom niečo stalo a nás by rozdelili. Zhodli sme sa, že by sme to nezvládli, a tak sme našim oznámili, že by mali k nám zobrať aj bratov. Boli milo prekvapení, rozmýšľali o tom istom," hovorí najstaršia dcéra Vaňovcov, 24-ročná Petra. Dnes študuje právo a teológiu v Bratislave.

Petra hovorí, že veľká rodina učí trpezlivosti a tolerancii. Deti sa tiež naučili, že nie každá výčitka je útokom a zdôrazňovaním neschopnosti. "Spočiatku, keď sme mali rodinnú oslavu, stále čakali, kedy ich odložíme. S nimi sa však rátalo. Keď som povedala, že mám sedem súrodencov, rozžiarili sa im oči."

Nie je to pre peniaze

Elenu Vaňovú najviac hnevá slabá podpora profesionálnych rodín. "Profirodičia" sú zamestnancami detských domovov, takže z príspevkov určených na zaopatrenie detí sa "živia" aj riaditelia či údržba domova. Na údržbu skutočného domu, kde deti žijú, príspevky neexistujú. Keď Elena Vaňová hovorí o potrebách profesionálnych rodín, bežne sa dočká odpovede - načo tie deti dávate na hokej, drahé krúžky? "Tieto deti však musia spoznať samy seba v rôznych situáciách, získať prehľad, aké majú možnosti a schopnosti, zistiť, v čom sú dobré, začleniť sa medzi rovesníkov," vysvetľuje.

Na rozdiel od iných rodín Vaňovci dostali od detského centra v Ružomberku auto. Aj keď sa do neho nezmestí celá rodina, pomôže. "Zo začiatku sme auto nemali a šofér autobusu ma s úsmevom odmietal, pretože som mala kočík a vedľa seba dve ešte neisto chodiace deti," hovorí Elena Vaňová. "Nebolo ľahké začleniť sa v obci a okolí," dodáva. Okolie si myslelo, že Vaňovci na rodičovstve zarábajú. "Keď o nás začali písať v novinách, každý násobil počet detí a príspevky. Nebola to závisť, len málo informácii. Robili sme niečo nenormálne a ľudia hľadali dôvod, prečo. Ako prvé prídu na um peniaze."

Teraz si berú deti do pestúnstva a osvojenia aj rodiny z okolia. Susedia sa stali podpornou rodinou, na víkendy a sviatky k nim chodí dievčatko z domova.