Langoš, tak ako pred novembrom aj po ňom, nachádzal azyl na kysuckých Brízgalkách v spoločnosti ľudí, ktorých mal najradšej. FOTO - ĽUBOMÍR KYSELICA

"Zvykol som si na istotu, že keď bude najhoršie, môžem mu zavolať. Kedykoľvek. Tak ako som mu kedysi, keď ešte nemal telefón, mohol hodiť kamienok do okna, hoci aj o tretej v noci," povedal včera o Jánovi Langošovi hudobník Marián Varga. "Mnohí z nás, ktorí sme sa k nemu utiekali, prišli po novembri 1989 o tento luxus častých stretnutí s ním. No keď sa stal človekom verejným, vedel som, že do politiky prichádza muž s absolútne čistým kreditom a s neuveriteľnou morálkou."

Langoš nevstúpil na politickú scénu náhodou, hoci nielen pre najširšiu verejnosť, ale aj pre viacerých ľudí z jeho okolia to možno prekvapením bolo. Necítil totiž potrebu zbytočne hovoriť o svojich aktivitách, vydávaní samizdatov či organizovaní neoficiálnych výstav, a to určite nielen z dôvodov ich utajenia. Len niektorí z početných návštevníkov jeho pohostinného bytu (za stovky významných či "len" obyčajných, no vždy príjemných stretnutí spomeňme tie, pri ktorých sa viacerí práve tu zoznámili s Václavom Havlom) poznali malú miestnosť, kde tiež vznikali samizdatové časopisy Kontakt, Fragment, Altamira či neskôr Bratislavské listy.

"A už len zopár z nás vedelo, že archív je v pivnici," hovorí básnik a bývalý samizdatový vydavateľ Oleg Pastier. "Teda v pivnici Janovej susedky, jednej dobrej babky. Tam, vedľa pivnice Langošovcov, ktorú občas eštebáci prehľadali, bolo všetko bezpečne ukryté."

Na samizdatové časy si zaspomínal aj publicista a prekladateľ Martin Klein. "Ako literárnu prílohu Altamiry mi uverejnil dve väčšie ukážky prekladu Nabokovovho románu Lolita. Rok-dva predtým (alebo potom?) považoval za potrebné informovať ma, že je katolík. Mierne som sa začudoval a poznamenal som: Ale liberálny. Zasmial sa a povedal: Je to síce kontradikcia, ale vlastne áno. V Altamire uverejnil aj pôvodné texty Tomáša Petřivého a preklady úvah protestantského teológa Bonhoeffera a exkomunistického filozofa Kolakowského. Nebol úzkoprsý."

Práve jeho veľkorysosť, spoľahlivosť a rozvaha v každej situácii z neho robili človeka, ktorý dokázal spájať ľudí slobodného myslenia z okruhu ochranárov, intelektuálov, umelcov a kresťanského disentu. "Dokázal okolo seba sústrediť nezávislých ľudí a spolu s manželkou Gabou dať ich spolupráci aj výrazný ľudský rozmer," hovorí jeho dlhoročný priateľ a ponovembrový minister kultúry Ladislav Snopko. A Pastier dodáva: "Po novembri nemusel nič meniť na svojich postojoch."

Nezanedbateľný bol aj jeho kontakt na český disent. Aj vďaka Langošovi Havel a mnoho ďalších českých intelektuálov a umelcov často nachádzalo spásonosný azyl v Bohom zabudnutom prostredí kysuckých Brízgaliek. Tie sa neomylne objavujú takmer v každej "českej" spomienke.

"Bol to balzam na nervy, pošramotené najrôznejšími formami perzekúcie a buzerácie Štátnou bezpečnosťou," povedal ostravský výtvarník Tomáš "Korot" Haleš, od osemdesiatych rokov žijúci vo Viedni.

Nezabudnuteľné Brízgalky pripomenul včera aj pražský folkový spevák Vladimír Merta, ktorý v Bratislave práve dva dni koncertoval. "Hore ťa musel vynášať indiánsky ochranný duch. Nedbal si na to, čo sa deje za tvojím chrbtom, ťahalo ťa to hore. Keby si na nás slabších dokázal počkať... Nie, to by si nebol ty," vraví v texte na počesť svojho priateľa. "Čakaj pri vatre, Indián. Nech ťa dobrý duch sprevádza. Nestratíme tvoje stopy?"

V stredu večer na Mertovom koncerte Ján Langoš chýbal. Odkázal, že ráno ho čaká cesta do Košíc.

Kamaráti o Langošovi

Marián Varga, hudobník: "Anjeli bývajú v nebi, jeden z tých mojich je práve na ceste tam. Avšak správa o tomto fakte patrí medzi tie najsmutnejšie v mojom živote. Chcel by som v tejto chvíli odkázať všetkým Slovákom, ktorí to ešte nepochopili, že prišli o jedného z najväčších ľudí svojej histórie. A nielen ja, ale aj oni prišli o svojho anjela a neviem, čo bude s nimi, keď bude najhoršie."

Martin Klein, publicista a prekladateľ: "Bol šéfredaktorom samizdatovej ročenky Altamira, ktorá vychádzala v rokoch 1983 až 1985. Tak ako ísť prvý do boja bolo privilégiom indiánskych náčelníkov, privilégium šéfredaktorov samizdatov na Slovensku bolo prepísať cez kopiráky všetky texty na písacom stroji - silnými údermi prstov do klávesnice, aby ešte aj desiata kópia bola čitateľná. Mal krásne ruky."

Ladislav Snopko, bývalý minister kultúry: "Jankovou smrťou sa zlomil jeden z hlavných oporných pilierov svedomia slovenského národa. Jeho život bol však nielen životom politika, ktorý neúprosne a vytrvalo presadzoval základné etické normy v slovenskej spoločnosti, bol to zároveň život človeka, ktorý desiatky rokov v kruhu najbližších priateľov dokázal byť tým, kto spája, a mimo verejnej sféry žiť v hlbokom priateľskom vzťahu s okruhom blízkych ľudí."

Tomáš "Korot" Haleš, výtvarník: "Jano bol pre mňa a snáď i pre ostatných kamarátov jeden z najčestnejších ľudí, akých som stretol. Bol mi radcom i oporou na diaľku počas celého života. Voči nemu a Nikolajovi Stankovičovi som mal snáď najťažšie výčitky svedomia, keď som odchádzal do exilu. Jano však dokázal odpustiť a prepáčiť horšie veci. Vďaka, braček, z najbliž-

ších."

(ba)

Rok 1990: Ján Langoš ako federálny minister vnútra na zasadaní Federálneho zhromaždenia. FOTO - ČTK