My, pamätníci, sme povinní udržiavať povedomie tragických období národa, aby mladí ľudia vedeli byť citliví na vzostup zla, ktoré ľudstvo očakáva aj v budúcnosti."
O eštebákoch hovoril, že nemôžu v demokratickom režime pracovať vo verejných funkciách "pre ich charakter, pre ich stereotypy, pre boľševizmus, ktorý v nich zostal". Z garnitúry 17. novembra zostal jediný vo verejnej funkcii. Čím to bolo?
"Mojou tvrdohlavosťou, možno. Idem za tým, čo považujem za správne. A dúfam, že som nezmenil svoje názory spred roku 1989." Langoš nemohol žiť v prostredí, "v ktorom nemôžu slobodne žiť iní".
Už po zvolení za šéfa ústavu si uvedomoval, do čoho ide. "Zverejnenie tajných archívov vezme tajnej službe a vrstve, ktorá sa na ňu po roku 1993 napojila, jeden silný mocenský nástroj. Ten, ktorý ponúka možnosť vydierania. Hoci aj vydierania s ušľachtilým cieľom. Aj keď o týchto napojeniach môžeme len špekulovať, som si dosť istý v tom, že existujú."
Médiám celý čas opakoval, aby svoju pozornosť sústredili na vykonávateľov, teda na členov komunistickej strany, ktorá robila rozhodnutia.
Chcel, aby z bezpečnostných zložiek vymizli eštebáci. Zmena v týchto sférach sa rokom 1989 vôbec neuskutočnila. "Mysleli sme si, že prídu noví ľudia, lenže sú to stále tí istí. A tí, ktorí boli gauneri predtým, gaunermi zostávajú. Len zmenené podmienky ich prinútili správať sa kultivovanejšie. Vedieť rozprávať, žartovať, obliekať sa. Smotánka a charita. Už hrajú inú hru."
V poslednom rozhovore pre SME hovoril o nedostatku peňazí z rozpočtu pre ústav. Na otázku, či je to aj preto, že politikom ústav nevyhovuje, povedal: "Politici neprejavili verejne svoj vzťah k existencii a práci ústavu, takže sa nemám o čo oprieť." (r)
