Píše sa jún 2009 a v Rade ministrov v Bruseli je dusno. Lídri 27 členských štátov únie riešia zmeny v novom texte európskej ústavy, dohoda ale neprichádza. Čaká sa na návrh šéfa predsedajúcej krajiny, ten ale nie je zvyknutý ustupovať.
Ústava, ktorá posiluje nadnárodnú politiku, sa mu nepáči. Po dvojhodinovej debate s francúzskym prezidentom a nemeckou kancelárkou sa vracia za predsednícky stôl s nápisom Václav Klaus.
Ide síce o sci-fi, ale fakt, že bude súčasný český prezident raz riadiť úniu, úplne vylúčený nie je. Prvých šesť mesiacov roku 2009 totiž bude Česko únii predsedať a kľúčové schôdzky budú na šéfovi predsedajúcej krajiny. Za normálnych okolností ide o premiéra.
O úplne normálnych okolnostiach sa v prípade Česka nedá hovoriť: Klaus rád a často vstupuje do zahraničnej politiky a ústava prezidentské právomoci v tejto oblasti presne nevymedzuje.
Znalci ústavného práva sa zhodujú, že by prezidentove riadenie EÚ bolo síce neobvyklé, ale v súlade s českou ústavou a medzinárodným právom. Keď k tomu pripočítame Klausov silný názor na úniu a pripustíme, že bude v roku 2008 znovu zvolený, zostáva už len súhlas vlády s prezidentovou úlohou. Uvoľní budúci premiér Klausovi priestor?
Zrejme nie, pokiaľ ním bude Mirek Topolánek. Šéf ODS sa snaží etablovať ako politik európskeho formátu - zahraničnej politike sa venuje oveľa viac než iní šéfovia českých parlamentných strán. Riadenie únie si Topolánek nenechá ujsť aj preto, že by ho to vnútrostranícky oslabilo.
Keď bude Václav Klaus zajtra na schôdzke v Bruseli sekať dobrotu, dôvody hľadajme i v jeho dlhodobejšej stratrégii.
