Od septembra 1944 zažila Veľká Británia i oslobodené časti Belgicka nemecké útoky úplne novým typom zbrane. Na rozdiel od okrídlených lietajúcich púm V1, ktoré sa dali za letu zostreliť či vychýliť z dráhy, proti raketám V2 nebolo obrany. „Ich jedinou chybou bolo, že pristávali na nesprávnej planéte,“ povedal neskôr ich konštruktér, budúci mozog amerického kozmického programu Wernher von Braun. Zajtra by sa bol dožil deväťdesiatky.

Syn baróna a ministra medzivojnovej nemeckej vlády sa o stáročia známy princíp raketového pohonu zaujímal už od detstva. Ku konfirmácii dostal od matky malý teleskopický ďalekohľad a povolenie pozorovať dve hodiny pred spaním hviezdy.

V astronomickom magazíne sa dozvedel o knihe Hermanna Obertha Raketou do medziplanetárneho priestoru. „Napísal som si o ňu ihneď. Stať sa inžinierom a stavať také rakety - to by bola výzva, pre ktorú sa oplatí žiť, predstavoval som si.“

Knižka prišla, Wernher ju nedočkavo otvoril - a nerozumel ani slovu. Bol zhrozený, keď mu učiteľ vysvetlil, že bez štúdia matematiky a fyziky Oberthovým rovniciam neporozumie. Čoskoro názor na tieto predmety zmenil - tak veľmi sa chcel venovať vesmírnemu cestovaniu. Šestnásťročný už organizoval vybudovanie observatória.

Keď mal 22 rokov, označili jeho absolventskú prácu za prísne tajnú z vojenských dôvodov. V tom istom roku Nemci vyvinuli prvú lietajúcu raketu.

Von Braun neveril, že by vo fašistickom Nemecku mohol nájsť uplatnenie a v roku 1936 ponúkol svoje služby Francúzsku. Tým sa ale dvestotisíc frankov, ktoré požadoval, zdalo veľa. Von Braun vstúpil do Hitlerovej NSDAP a neskôr sa stal majorom SS.

Po veľkých vojenských neúspechoch pri Stalingrade a v Afrike bol pre Hitlera vývoj rakiet A4 prioritou. Prvá z dvanásťmetrových, šachovnicovo nafarbených rakiet na kvapalné palivo v tom čase už vzlietla, od roku 1943 ale bolo jasné, že rakety budú slúžiť len na vojenské účely.

Von Braun veril, že vojna sa skončí skôr, ako bude raketa úplne pripravená. Chcel, aby jeho rakety lietali do vesmíru. Za zmienky o tom, že by mohli letieť na Mesiac, ho však SS a gestapo zatkli. Jeho spolupracovník potom policajtom vysvetľoval, že ich dá Hitler postrieľať, ak budú brzdiť raketový výskum.

Keď sa ofenzíva začala, rakety A4, premenované ministrom propagandy Goebbelsom na zbrane odvety V2, prilietali k cieľom rýchlosťou okolo päťtisíc kilometrov za hodinu a niesli tonu výbušniny. Prilietali bez varovania, nebol čas sa pred nimi skryť. Britov mali prinútiť, aby sa dožadovali mieru. Nemecko ich do konca vojny vystrelilo viac ako tritisíc. Niektoré vybuchli pri štarte - sériová výroba sa začala príliš skoro a nepodarilo sa odstrániť všetky chyby.

Nemci pripravovali i silnejšiu raketu, ktorá mala doletieť až do USA.

Za socializmu vojenskí historici upozorňovali, že v raketovom stredisku Peenemünde, kde bol technickým riaditeľom, sa von Braun na vývoji V2 podieľal skôr organizačne ako vedecky. Kolegovia vraj často museli krotiť jeho odvážne nápady.

S blížiacim sa koncom vojny sa nemeckí vedci rozhodli vzdať radšej spojencom ako sovietskym vojskám. Von Braun naložil veľkú časť dokumentácie i kolegov na vlak a nákladné autá a vydal sa na dobrodružnú cestu do zajatia. Unikol fašistickým hliadkam a priviezol cenný náklad k Američanom. Prijal ponuku pracovať pre ich raketový výskum.

V2 sa stala základom všetkých balistických rakiet, nosičov najsilnejších zbraní našej doby. S von Braunom pracovalo v Texase mnoho ľudí z pôvodného tímu, časť jeho kolegov, ktorých zajali Sovieti, sa zase podieľala na výskume v ZSSR.

V polovici päťdesiatych rokov sa von Braun dostal k svojim fantastickým plánom na dobytie vesmíru. Po neúspechu americkej rakety Vanguard to bol jeho tím, ktorý vytvoril raketu Redstone. Tá vyniesla na obežnú dráhu prvú americkú umelú družicu Explorer 1.

Keď prezident Kennedy v šesťdesiatych rokoch vyhlásil, že ešte v tomto desaťročí Američania pristanú na Mesiaci, opäť to bol von Braun, ktorý sa postaral, aby sa politik neznemožnil. Astronautov niesla jeho raketa Saturn V. Von Braunove rakety vyniesli aj vesmírnu stanicu Skylab a podieľali sa na historickej misii Sojuz-Apollo.

V posledných rokoch života pracoval pre súkromnú firmu, lebo jeho predstavy o budúcnosti kozmických letov sa začali líšiť od predstáv NASA. Zomrel na rakovinu v roku 1977.