Poraď, poprosil ho jeden z kamarátov pred vyše ôsmimi rokmi a zoznámil ho s Michalom Handzušom. Sníval hrať v NHL, ale v St. Louis Blues, klube, ktorý ho draftoval, sa nedostal cez fyzické testy. "Venoval som sa mu jedno leto a najbližšie previerky už zvládol," spomína Miroslav Okáľ, bývalý šéftréner slovenskej atletiky, dnes pedagóg banskobystrického športového gymnázia.

"Dvíhať maximálnu kyslíkovú spotrebu možno plávaním, bicyklovaním, bežkovaním aj behaním. Plávať sa však Mišovi nechcelo, behať na lyžiach sa nedalo a cyklistika sa nám videla nebezpečná. Hokejisti nemajú radi behanie, ale keď im vysvetlíte jeho zmysel a zvolíte vhodnú formu, nechajú sa nahovoriť. Odvtedy trikrát do týždňa behá," tvrdí Okáľ, inak aj tréner najlepšieho slovenského maratónca Marcela Matanina, ktorý chýrnemu útočníkovi zavše robieva sparingpartnera. "Keď je v lete doma, métou preňho je trasa od železničnej stanice po hvezdáreň na Urpíne. Pred návratom za more sa vždy na nej otestuje. A ešte stále sa zlepšuje."

Rýchlosť dvíha na dvorcoch. "Slabšie stránky treba rozvíjať cez dobré - v jeho prípade cez vytrvalosť," tvrdí Okáľ. "Nebudem ťa nútiť do šprintov, hrajme tenis, navrhol som. Zohrali sme desiatky vyzývacích zápasov. Prostredníctvom nich sa upevnilo naše priateľstvo."

"Dnes už som len jeho poradca," pripomína. "Handzuš je vnímavý, rozhľadený, dokonca uvažuje, že sa po skončení kariéry dá na štúdium telovýchovy. Keď je doma, opekáme si a debatujeme. Keď je v zámorí a čosi potrebuje skonzultovať, zavolá."

Okáľ sa teraz stará o kondíciu tenistky Daniely Nociarovej, občas sa uňho zastaví Karol Beck a s manželkou sa piple so skupinkou detí snívajúcich o futbalovej či tenisovej kariére. "Na podnet ich rodičov rozbiehame kondičný beh pre dospelých. Prichádza obdobie, keď si ľudia začínajú viac uvedomovať cenu zdravia," dodáva.