k a choreograf s prívlastkami, ktoré vyznievajú ako nadávky. Provokatér, divadelný pornograf.

Nielen krajina pôvodu Rakúsko pripomína Elfriede Jelinek. Brutalita. Násilie. Disharmónia a zúfalstvo. Zhnusenie. Namiesto ladných pohybov trhanie tela a tvrdé pády. Také bolo jeho tanečné predstavenie Ulrike Meinhof, ktoré vyvolalo v preplnenom Janáčkovom divadle v Brne dlhý aplauz a mohutné bravó.

Chýba miesto pre nehu? Ale veď v Ulrike Meinhof ukazuje príbeh teroristky. Čo iné ako telo dokáže tak jednoznačne hovoriť o duši, ktorá telá ničila a nakoniec zničila údajne aj to svoje?

Neprekvapuje, že kontroverzný tvorca si vybral pre svoje predstavenie kontroverznú ženu. Jej smrť, takzvaná samovražda, ako sa oficiálne vysvetľovala jej visiaca hlava na povraze nájdená vo väzenskej cele, vyvolala v sedemdesiatych rokoch v nemeckej spoločnosti ďalšie nepokoje. Jej zabezpečila čiastočnú glorifikáciu.

Kresnikova politická tvorba tiež rozdúchava vášne: medzi divadelníkmi aj politikmi. Pre český Reflex sa vyznal, že by rád zmenil repertoár divadiel: "Politici a riaditelia divadiel sa boja spoločenských a politických tém na javisku."

Tému RAF sa málokedy patrilo otvárať. Všelikto sa hocikedy dá vykutrať na zažltnutých fotografiách mladých protestantov. Joschka Fischer tiež nebol nadšený, keď sa v médiách pred pár rokmi na niektorých objavil. Spomienku na revoltujúcich študentov nedávno naznačili nemeckí filmári v snímke Občianska výchova.

Kresnikovo stvárnenie je také drsné a upoteno vyčerpávajúce, že citlivejšie duše sa radšej počas predstavenia podvedome obránili a odizolovali. Červeň krvi je najprítomnejšia farba, hlúpe nemecké šlágre prebíjané kvíliacimi husľami najčastejší zvuk, Otčenáš je ubíjajúci, tak ako všadeprítomné znaky nacizmu, komunizmu aj kapitalistického konzumu.

Dvadsať tiel rozpráva nielen tragédiu života Ulriky Meinhofovej, úspešnej novinárky, ktorá v roku 1968 písala reportáž o procese s Andreasom Baaderom a Gudrun Ensslinovou, vedúcich členov RAF, a už o dva roky neskôr pomáhala Baaderovi ujsť z väzenia. Pohybovým jazykom kričí príbeh Nemecka.

Predstavenie sa začína zjednotením Nemecka v roku 1990, pažravými ústami, ktoré sa bulimisticky prepchávajú hamburgermi. V spoločných gatiach si krútia mlynské kolá hákový kríž s červenou hviezdou.

Tým, že si Johann Kresnik vybral jedno z najproblematickejších období povojnovej histórie, potešil novinárov, ktorí ho nazývajú škandalistom. Scéna je červená, na červených kreslách ceria zuby hladné vlčiaky, horia tu ohne, silné prúdy vody dezinfikujú v sprchách nahé telá odsúdených.

Kresnikova tvorba pripomína, že tanec nemusí byť len "nezrozumiteľne" asociatívny, ale aj kritický a žalujúci. Ulrike Meinhof sa úspešne uvádza už 16 rokov. Nevyhla sa hrozbám o bombovom útoku. Aj preto sa vníma ako odvážny počin pozvať ju. V piatok má v bonnskej Opere, kde Kresnikovo divadlo pôsobí, derniéru.

Politický tanec na Slovensku chýba. Tém, ktoré treba otvárať, je dosť. Už len nájsť človeka, ktorý sa nebojí nálepiek. A publikum, ktoré nechce chodiť do divadla ako do múzea klasických diel.

JANA KADLECOVÁ, Brno