z jednoizbového bytu, stáli sme pred otázkou - kúpiť si trochu väčší byt

v Bratislave, alebo mať

v podstate za rovnakú sumu domček na dedine? S manželom

sme boli okamžite zajedno: chceme na vidiek.

Do úvahy prichádzali dediny nad tridsaťpäť kilometrov, tam

už začínali normálne, a nie bratislavské ceny. V podstate nám bolo jedno, na ktorú stranu

od hlavného mesta to bude, obaja sme však mali jednu podmienku. Dom musí byť okamžite obývateľný, aby sme sa moh-

li nasťahovať a prebudovávať ho za chodu.

Absolvovali sme niekoľko obhliadok, až sa zrazu otvorila jedna brána a nám bolo jasné, že to je ten NÁŠ. Čarovný domček mal len jedinú chybičku krásy. Bol absolútne neobývateľný a nebolo celkom jasné, či sa obývateľným bude niekedy vôbec môcť stať. Bola to skôr ruina než dom, no s krásnou architektúrou. Klasické "elko", typické pre západoslovenské vidiecke domy. Uzavretý dvor a výhľad na humná končiace potokom, ukrytým medzi topoľmi. Hoci domček stál uprostred dediny, bolo v ňom absolútne súkromie.

Ruina s pôvabom

Dom postavený do L pozostával z dvoch častí. Predok bol starý, päťdesiatročný dom s dvoma miestnosťami, bez kúpeľne a kuchyne. Pristavaná nová časť domu bola zatiaľ iba z holých tehál. Tvorili ju dve veľké haly - domáci zrejme počítal, že to budú raz hospodárske miestnosti.

To, že stihol iba hrubú stavbu, bolo vlastne fajn. Mohli sme si rozvrhnúť miestnosti, priečky, okná, dvere a východy podľa vlastných predstáv. Horšie to bolo s prednou, starou časťou domu. V múre boli praskliny hrubé ako palec a steny držala pospolu v podstate iba strecha.

Vodovod bol vyvedený len na dvore, elektrina bola natiahnutá priamo zo stĺpa, namiesto komína očadená diera v stene. A všade nepredstaviteľná špina.

Stav domu bol jednoducho katastrofálny, napriek tomu mal svoj pôvab a nám bolo od začiatku jasné, že ho chceme. Hneď dostal aj meno. Začali sme mu hovoriť "Bárabizňa" - názov výstižne opísal stav domčeka a zároveň odkazoval aj na meno domácej pani.

Augiášovská drina

To, že v dome nebolo urobené nič, ukázalo sa ako výhoda. Aspoň sme nemuseli zhadzovať kachličky a dlaždice, ktoré by sa nám nepáčili, likvidovať vkus predchádzajúceho majiteľa. Všetko sme si mohli urobiť podľa vlastných predstáv.

Prvým bodom programu bol statik - predné múry totiž vyzerali naozaj nedôveryhodne. Dedič, čo nám dom predával, síce tvrdil, že praskliny sú iba v omietke, ale keďže cez ne bolo vidieť skrz-naskrz, bolo jasné, že ide o vážnejší problém. Veď statikov verdikt aj znel: starý dom zbúrať a postaviť nanovo. Vehementne sme to odmietli, my chceme tento a nie nový dom! Ponúkol teda iné riešenie: vymurovať pod existujúcim domom nové základy.

Bola to strašná drina, horšie snáď už môže byť len čistiť Augiášov chliev. Práce trvali okolo mesiaca a použil sa podobný princíp, ako keď sa podrezáva vlhký dom. Múry sa meter po metri ručne podkopávali, takže vznikla meter hlboká jama, potom bola metrová medzera a za ňou ďalšia jama - a takto to šlo koldokola. Robotníci vyťahovali spod stien obrovské balvany a namiesto nich nalievali betón. Keď výplne stuhli, "podmínovali" aj zvyšnú časť domu.

Zdalo sa mi to ako zázrak, že dom vydržal a nezrútil sa robotníkom na hlavu.

Antiekologická byrokracia

Jedného dňa však bolo hotovo a naša päťdesiatročná "Bárabizňa" mala novučičké pevné základy. A nasledovali ďalšie práce.

š

Murári sa striedali s elektrikármi, vodármi, plynármi. Náš dom sme si nedali zrekonštruovať na kľúč, ale spoľahli sme sa na domorodých majstrov. A vyplatilo sa. Nemali sme ani stavebný dozor. Ako to už býva, prihodilo sa nám v nešťastí šťastie. Manžel si počas renovácie "vhodne" zadovážil komplikovanú zlomeninu nohy, a tak mohol byť na stavbe a dozerať ako práce napredujú.

Najväčšie problémy boli s odpadom. Rozhodli sme sa pre ekologickú čističku, aby sme chránili životné prostredie. Ukázalo sa však, že u nás sa robí všetko preto, aby ľudia radšej vypúšťali splašky do záhrady, ako to, bohužiaľ, stále robí nejedna vidiecka domácnosť. Získať povolenie na čističku bola skutočná tortúra. Kým sme zohnali poslednú pečiatku, prvá už prestala platiť a kompetentná pani nás ubezpečovala, že povolenie aj tak nakoniec zrejme nedostaneme.

Museli sme sa vyzbrojiť nekonečnou trpezlivosťou, aby sme v odhodlaní neznečisťovať životné prostredie vytrvali. A to ešte s výhľadom, že ak v dedine zavedú kanalizáciu, budeme sa musieť aj my na ňu napojiť, hoci máme problém s odpadom ekologicky vyriešený (a nie lacno). Nuž, čo; aspoň budeme mať vykopanú jamu na pivnicu.

Budmerickí majstri

Najväčšia estetická zmena sa s naším domčekom udiala, keď sme osadili dvere a okná. Opäť dilema. Biele plastové okná sa na domček renovovaný v rustikálnom štýle nehodili, drevené euro okná boli nekresťansky drahé. Nakoniec sme sa obrátili na miestneho stolárskeho majstra, ktorý nám spravil krásne drevené okná, s "euro tesnením", ktoré nakoniec stáli menej, než by sme zaplatili za najlacnejší biely plast.

Služby budmerického stolára sme využili ešte viackrát. Urobil nám masívny dvojmetrový stôl (aby sa zaň pomestila celá naša početná rodina), kuchynskú linku a písací stôl. A objednali sme si u neho aj manželskú posteľ.

Budmerický kováč nám zase vyrobil krásne predložky pred kachle, aby mal kam padať popol.

V celom dome sú síce rozmiestnené radiátory, ale keďže kúriť plynom je veľmi drahé, do kuchyňo-obývačky aj do spálne sme si nainštalovali aj kúrenie na drevo. Rozhodli sme sa pre hotové kachle - bolo to lacnejšie než stavať kozub a veľké priestory pritom bez problémov vyhrejú. Do spálne nám stačili malé, mosadzné, ozdobené reliéfom koníka, do obývačky sme vybrali väčšie, keramické. Majú aj dvierka, ktorými sa dá hľadieť do ohňa, takže televízor nezapíname. Vrelo odporúčam.

Internetová pomoc

A ešte jedno odporúčanie na koniec. Keď sa náhodou odhodláte opravovať svoj dom svojpomocne, používajte internet. Sú na ňom rozsiahle diskusie odborníkov aj laikov o každom stavbárskom probléme, cenové relácie materiálov, odborných prác, rôzne nápady, aj skúsenosti iných stavebníkov. Naozaj neoceniteľná studnica informácií - manžel na internete strávil celé hodiny, a keď sme sa ani nie po roku stavbárskych prác mohli nasťahovať, bol domácim majstrom použiteľným skoro na všetko.

V našej "Bárabizni" žijeme od augusta. Ešte stále je čo dorábať. Treba namaľovať fasádu, vydláždiť "gánky", urobiť chodníky, skultivovať dvor, dokončiť gril na verande a dať čas viniču, kvetom a stromom, aby náš dom utopili v zeleni. No už aj v tejto nedokonalej kráse je pre nás najúžasnejším domovom na svete. Nevymenili by sme ho za žiadny bratislavský panelák.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ

FOTO - AUTORKA