Keď v roku 1950 vydal Diners Club prvú "platobnú" kartu, ktorá slúžila výlučne na platenie jedla v reštaurácii, znamenalo to prevrat v spôsobe platenia na celom svete. Na nápad prišiel Frank McNamara, keď po obchodnej večeri zistil, že nemá čím zaplatiť. Kartu pre svojich členov vydával Diners Club na kartónovej kartičke a rovnako ako dnes ju majitelia predkladali pri platení. Karta vtedy deklarovala, že jej držiteľ peniaze má. Neexistovalo spojenie s bankou, ako teraz.
Dnes sa už nepoužívajú papierové kartičky, karty slúžia na platenie takmer každého tovaru, ale základ ostal rovnaký. Nemusíte mať pri sebe peniaze, stačí, že debetný či kreditný účet má ešte dostatok peňazí na vyrovnanie útraty.
Čo na nej byť musí
Súčasné karty sa podriaďujú pevným pravidlám, aby sa čo najviac zachovala jasná príslušnosť k banke a kartovej spoločnosti. Na prednej strane je znak kartovej spoločnosti, hologram spoločnosti (ten môže byť aj na zadnej strane spolu s magnetickým prúžkom v jednej stope). Nesmie chýbať meno banky, prípadne meno partnera, pre ktoré je karta vydaná, číslo konkrétnej karty a meno klienta. Na prednej strane sú povinné aj údaje o platnosti karty a špeciálne bezpečnostné znaky samotnej kartovej spoločnosti vytlačené špeciálnou formou, aby sa predišlo možnej falzifikácii. V prípade, že platobná karta pracuje s čipovou technológiou, na prednej strane vidno aj čip. Na zadnej strane je najvýraznejší magnetický prúžok sklada-júci sa troch stôp. Banka využíva pre svoju potrebu druhú stopu. Na ostatných dvoch sa nachádzajú základné údaje o klientovi.
Už spomenutý čip, ktorý zatiaľ nemajú všetky karty, má v sebe naprogramovanú platobnú funkciu i dodatočné, ktoré má karta spĺňať. Treťou možnosťou ako využiť čip, je pomocou špeciálneho prístroja si naň nahrať osobné údaje, ako PIN k iným kartám a iné dôležité fakty, či telefónne čísla, napríklad na call centrum. Vďaka multifunkčnému čipu môže klient využívať rôzne vernostné programy a zbierať body.
Hlavným poznávacím prvkom plastikovej karty je dizajn. Aj keď sa drží pravidiel stanovených kartovými spoločnosťami, býva rôznorodý a každá banka si dáva záležať.
Banka, ktorá chce kartu vydať, dodržiava pri jej navrhovaní korporátnu kultúru. Niektoré karty majú dizajn ustálený a zabehnutý po celom svete. Napríklad pre biznis karty sa zaužívala strieborná farba a tak sa zväčša karty tejto triedy ladia do odtieňov striebornej. Sú však kartové spoločnosti, ktoré si na svoj dizajn siahnuť nedajú a sú k nemu striktné. Nedovolia kreatívnosť bankám, a ak tie chcú kartu danej spoločnosti vydávať, musia prijať ich dizajn a ponúkať ju na svojom trhu na základe "copyrightu".
Aj na karte sa dá pozerať na seba
Benevolentnejší dovolia držiteľovi karty ovplyvniť jej výzor. Síce sa nemení výber plastu, ani bezpečnostné či povinné znaky karty. Kresbu, imidž svojej karty však vymeniť môže. Ak sa s bankou dohodne, že si k vybavovaniu účtu donesie fotografiu rodiny, priateľky, psa či iných ktorých má rád, banka pripraví návrh ako vzorku a pošle kartovej spoločnosti, ktorá ho schváli alebo zamietne. V prípade, že bola poslaná vzorka odobrená, nestojí už nič v ceste originálnej platobnej karty do zákazníkovej peňaženky.
Dizajn kariet kopíruje trendy, ktoré vládnu v spoločnosti. Jednotlivec sa chce čoraz viac odlíšiť a ukázať, že je individualita, banky preto možnosťami kariet rady idú v ústrety. Najnovším výstrelkom sú karty pripomínajúce skôr vreckový nožík, ako klasickú platobnú kartu. Pre dizajn a spracovanie sú však použiteľné iba v POS termináloch. Absolútnym "úletom" kartárov je platobná karta napustená vôňou. Peňaženka, prsty, všetko vonia príjemnou a nevtieravou vôňou.
Možností je veľa, stačí si vybrať spoločnosť, rozhodnúť sa, či ostanete konzervatívni či bláznivo "trendoví". Nič nestojí v ceste. Už len hádam počet možných použití, čo skôr súvisí so stavom účtu. Plast aj prúžok sú proti používaniu veľmi odolné a vyrobené s najväčšou precíznosťou, netreba sa báť, že by sa opotrebovali. Samuel Vanko
