v parížskych galériách. Vôbec to nie je nesplniteľný, nereálny sen. Potrebujem len čas. Nič iné, vrátane peňazí, mi nebráni vybrať sa a navštíviť dámu na Seine. Veď si napokon môžem zobrať aj úver, alebo kreditkou zaplatiť tých pár tisíc. Veď ich splatím. To nie je ani malomeštiacke, ani snobské konštatovanie. Takých desať dní v Paríži (autobusom) by ma určite nevyšlo oveľa viac, ako Chorvátsko, kam sa sťahuje polovica Slovenska každé leto. Ja by som sa nasťahovala do Musée d'Orsay a vymýšľala si všetky možné i nemožné príbehy pred obrázkami Gauguina, Van Gogha, Moneta a ďalších mne milých. A potom by som niekde na Montparnasse popíjala kávu a tešila sa zo života s mojím mužom, ktorý mi svet výtvarného umenia otvoril. Krásna predstava. A reálna. Možno aj to je na nej také pekné. Som z generácie, ktorá si pamätá, že svet sa končil v NDR a uvedomuje si čaro možnosti cestovať nielen "prstom na mape". Ale - ale v posledných dňoch som do poštovej schránky dostala rovnako, ako všetci ostatní voliči na Slovensku, zoznam zaregistrovaných kandidátov. Vždy si ho čítam. Celý. Možno úchylka, ale je to tak. Tentoraz som si začala všímať nielen mená, ale aj odkiaľ kandidáti sú. Je to lexikón zemepisu Slovenska. S nesmiernym záujmom, občas pobavením, inokedy očarením som si čítala názvy obcí. Mnohé prvý raz v živote. Niektoré sú vyslovene tajomné, akoby
z Tolkienových príbehov - Gortva, Sirk či Leles alebo zo slovenských balád - Klížska Nemá, Stakčín, Nesluša. Iné sú veľmi skúpe na písmenká - Búč, Keť, Sap, Hul. Úžasné názvy, ktorých etymologický výklad by iste stál za to. Ale iné mi napadlo pri čítaní kandidačných listín. Ako málo poznám Slovensko! Tatry, hrady a zámky, nejaké kúpaliská a diaľnicu, ktorá má vždy zavedie k rodičom. Chcela by som vedieť, ako sa majú ľudia v Gortve, či je Sirk tajomné miesto alebo normálna obec s potravinami, krčmičkou a kinom, ktorá sa ničím nelíši od mojej rodnej viesky. Keby som mala v sebe silu prehodiť si cez plece ruksak a len tak chodiť po Slovensku s tým, že "domov budem mať tam, kde práve zložím klobúk," rada by som navštívila ktorúkoľvek zo slovenských dedín, o ktorých som do minulých dní ani nepočula. Nepochybujem, že by to bol zážitok. Napriek tomu, ako sa poznám, skôr zájdem do Paríža, ako do Klížskej Nemej. Som typický komerčný človek, ktorý potrebuje dopredu vedieť, aká bude sprcha
v hoteli, či je blízko bankomat a kaviareň. Ale čítanie volebných kandidátok malo význam. Odkrylo mi Slovensko. Aj keď zatiaľ iba v písmenkách.
JANA LANSKÁ
