Pred týždňom si hŕstka ľudí pripomínala vznik slovenského štátu, no existuje aj iné, smutnejšie výročie, ktoré bolo dôsledkom toho prvého: koncom marca uplynulo šesťdesiat rokov od začiatku transportov židovského obyvateľstva zo „samostatného“ štátu do koncentrákov. Na túto tému sa už popísalo veľa, no čoraz sporadickejšie pribúdajú svedectvá tých, čo prežili hrôzy táborov smrti a rozhodli sa zanechať potomkom vlastné svedectvo.
Dnes chcem porozprávať o troch knihách, ktoré patria do kategórie spomienok na tieto časy nepredstaviteľnej krutosti. Iba jedna z nich má, najmä v druhej polovici, atribúty umeleckého diela, tie dve sú len prerozprávaním faktov. Literatúra však pre nás nie je v tomto prípade prvoradá.
Ladislav Porjes, ktorý po smrti rodičov v útlom detstve vyrastal na východnom Slovensku, je autorom spomienok Josele a tí ostatní (Albert Marenčin - PT, Bratislava 2001). Hoci rámcovo zachováva chronológiu udalostí, ktoré zažil, predsa len vyčleňuje jednotlivé príbehy a skladá ich do mozaiky plnej napätia, zvratov, prekvapení a nedobrovoľných dobrodružstiev. Už samotný výpočet jeho „pôsobísk“ dokazuje dramatickosť jeho života: od nútených prác vo svätojurskom Šúre cez pracovný tábor v Seredi, úteky, pobyty v nemocnici, v ilegalite na falošné doklady, koncentrák v Osvienčime, únik až po záchranu. Porjes, ktorý sa stal po vojne novinárom a pracovníkom rozhlasu, pripomína, že aj potom ho židovský pôvod stál dvakrát miesto: v čase protisionistických procesov a po okupácii 1968.
Správa Harolda Saundersa Spravodlivosť bola ďaleko (SNM, Múzeum židovskej kultúry, Bratislava 2001) sa začína dosť podrobnou históriou jeho rodnej Bratislavy, najmä z hľadiska židovskej komunity a špeciálne jeho rodiny, jej spôsobu života, zvykov a rituálov. Svoju knihu určil synom i vnukom a spomínaním chce trochu, ako sám hovorí, zmierniť „aj svoj pocit viny, že tak dlho mlčal“. Autor sa vysťahoval hneď po vojne do Anglicka, aby bol od tragédie svojich najbližších čo najďalej.
Saundersove memoáre dobre vykresľujú atmosféru, ktorá v Bratislave vládla tesne po vyhlásení protižidovských zákonov a následne aj pri deportáciách, ani po rokoch mu neunikli mnohé podrobnosti, sprevádzajúce surové rozdeľovanie rodín, každodenný boj o prežitie, utrpenie, smrť naokolo, cestu z koncentráku späť. Ak platí, že pamäť si zachováva z mladosti to najkrajšie, autor sa nemal na čo pamätať, a preto sa aj zdráhal písať. V jeho rozprávaní je toľko hrôzy, že si ju ťažko čo len predstaviť. Skutočnosť predbehla i najbujnejšiu fantáziu.
Tretia kniha Vojak č. 151 autora Alexandra Breuera (to isté vydavateľstvo) sa odohráva takmer výlučne na Slovensku. Je to rovnako memoárové pásmo, v ktorom autor rekonštruuje svoje neuveriteľné osudy. Vtedy mal „sedemnásť rokov a tvár trinásťročného“, nevyzeral vôbec na Žida, a to mu zachránilo život, lebo sa stal „synom pluku“ Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Musel však bývať s vrahmi - jeden z nich sa mu dokonca pochválil, ako v Kremničke zastrelil jeho rodičov - a byť svedkom ich vyčíňania. Breuerova kniha má v sebe silný emocionálny náboj, ale autor si napriek tomu zachováva vecný tón i pri opise situácií, pri ktorých človeka mrazí v chrbte. Keby to nebolo prežité, neuverili by sme. Takisto ako Porjes aj Breuer zahŕňa do svojich memoárov povojnové roky, keď bol z viacerých dôvodov nútený odísť do Izraela.
Týchto niekoľko kusých poznámok chce len upozorniť na knihy, ktoré sa síce žánrovo dajú zaradiť do literatúry faktu, ale ich význam spočíva skôr v mravnom memente.
