Tibetský kláštor v severoindickom exile vo filme Pohár sa na hollywoodske tibetské kláštory podobá hlavne kostýmami. V takýchto kláštoroch znie každú chvíľu nejaký tajomný zvuk a medzi starými múrmi sa vznáša samé duchovno. Tu, v skutočnom kláštore, to skôr pripomína chudobný, zabudnutý, tradične, ale s láskou vedený chlapčenský internát, ba detský domov na mieste, kde si líšky dávajú dobrú noc, kam auto sotva dorazí raz za mesiac a kde deti snívajú o tom, ako vyzerá veľký svet. Pri spoločných meditáciách po sebe nenápadne strieľajú papierové strely a pomedzi zbožné mrmlanie sa zúrivým šepotom dohadujú, kto proti komu dnes v noci nastúpi na majstrovstvách sveta vo futbale. A hlavne, kto vyhrá.

Film Pohár nakrútil skutočný láma, čiže inkarnácia iného, už zosnulého lámu. Pohár, nakrútený podľa vlastných zážitkov, je jeho prvotinou. Je to striktne civilný, jednoduchý a obyčajný príbeh, ktorý si takmer nenárokuje byť príbehom. „Musí mať každý príbeh koniec?“ hovorí sa v konečnom dialógu. „Nemusí.“ Film Pohár nenesie žiadne znaky začiatočníckeho syndrómu. Je to film, v ktorom je všetko zvládnuté: hladké kĺzanie kamery, tichý, presný spád a rovnako tiché a presné pointy, samozrejmosť prostredia a herectva nehercov – mníchov. Suverénne manévruje medzi úskaliami, ktoré takejto látke vždy hrozia: sentimentalitou takzvaného ľudského príbehu, poúčaním, a na druhej strane nástojčivým narcizmom režiséra a nudy, ktorá to všetko zvykne sprevádzať. Je dielom rozvážneho človeka, ktorý vie, čo zvládne. Mystika, ktorá sa vo filmoch ukazuje za zvukov fanfár, je vo tomto filme naznačená tak jemne, ako sa len dá.

„Všetci musia vedieť, čo majú robiť, ako pri futbale,“ povedal o nakrúcaní Norbu. Každý filmovací deň sa začínal spoločnou meditáciou za tento film. To znamená, že tibetskí mnísi môžu spoločne meditovať aj za to, aby sa vydarili scény, v ktorých si z vlastného spoločného meditovania strieľajú. To je veľmi zvláštne a veľmi špecifické. „O čo budú tie dva národy zápasiť?“ pýta sa vo filme starý láma, opát kláštora, na finále majstrovstiev sveta. O pohár – dozvie sa. „Teda o pohár.“ Svätý muž sa nečuduje.

Film, v ktorom prvýkrát vidíme mníchov spať v celách pod fotografiami Ronalda a potajomky študovať magazín Kicker, je smutný, veselý, a od začiatku do konca hlboko harmonický. Pri inom než budhistickom filme by zrejme taká harmónia musela byť nedôveryhodná. Je to film o zrážke kultúr, ktorá je aj nie je zrážkou, lebo tibetská kultúra nie je kultúrou konfliktov. „Je to signál svetu,“ píše o ňom Libération. „Ja držím Francúzom! Oni boli vždy za slobodný Tibet!“ hovorí sa vo filme, a všetci mnísi sa modlia, aby vyhralo Francúzsko. Medzitým sa Francúzi začali priateliť s čínskym prezidentom a na Tibet pri tom zabudli. Ktovie, ako im to pôjde bez meditácií tibetských mníchov, keď budú o rok nové majstrovstvá sveta.

ANDREA PUKOVÁ