Jozef Bojko v sedle víťazného Sacha v Cene Ministerstva pôdohospodárstva SR. FOTO - TASR
Na starohájskej dráhe vyrástol. "Nebyť nej, nie som tým, čím som," priznáva najlepší slovenský dostihový jazdec Jozef Bojko (35), jeden z najúspešnejších džokejov v turfovo neporovnateľne vyspelejšom Nemecku, kde pôsobí už trinásť rokov. Napriek tomu sme ho včera napoludnie zastihli, ako pomalým krokom korzuje po bratislavskom hipodróme, všímajúc si každý meter dráhy. Osem rokov na nej nejazdil. Včera sa tu priam vyjančil. Odjazdil všetkých deväť dostihov, ktoré boli v programe Turf gala. Tri z nich vyhral.
Ako sa zrodil maximalistický program?
Riaditeľ bratislavského hipodrómu Marián Šurda sa ma spýtal, aké dostihy chcem jazdiť. Akože aké? zareagoval som. Všetky, aké sú, odvetil som mu. On to vzal doslova a ja som rád. Neprišiel som sem predsa na dovolenku.
V piatok ste jazdili v Brémach, v sobotu v Lipsku, v nedeľu v Bratislave. Džokejstvo je kočovný život. Stále ste na cestách. Na konskom chrbte, v aute, lietadle... Nelezie vám to ešte na nervy?
Iný život by ma ani nebavil. Mňa odjakživa pálil zadok. Keď som sa dostal do jazdeckého učilišťae v pražskej Chuchli, pripadal som si ako v siedmom nebi.
Zamlada ste vraj túžili stať sa pilotom.
To ma držalo až do dvanástich rokov. Kým mi nepovedali, že pilotom by som mohol byť len v prípade, že by som šiel do armády.
Nemáte rád uniformy?
Nemám rád dril. Nie som na poslúchanie.
Ste mestské dieťa - kedy ste prvý raz videli koňa?
Keď sa naši presťahovali zo stredu mesta do Petržalky. Úplne prvého koňa som zazrel spoza plota, keď cválal na starohájskej dráhe. Druhého o čosi neskôr bezmála pod našimi oknami. Stál tam osedlaný, ale osihotený. Po jazdcovi ani chýru. Otec naňho vyskočil a povozil sa.
Otec bol jazdec?
Ale kdeže. Bol to však kôň do voza, takže sa mu podvolil. Neskôr vysvitlo, že utiekol z jazdeckého areálu Slávie.
Čím vám učarovali kone?
Kôň vás osloví už na prvý pohľad keď ničím iným, tak svojou majestátnou postavou. Priznám sa, nemám veľmi rád psy ani mačky, ale kone zbožňujem. Hrozím sa dňa, keď budem musieť prestať s jazdením.
Akému športu by ste sa venovali, keby nebolo koní?
Asi nijakému. Ja nie som športový typ.
To nehovorte...
Fakt. Neviem plávať, neviem lyžovať, neviem sa korčuľovať.
Ale behať viete.
To som sa musel naučiť. V deň dostihov si vždy zabehám. Aj dnes si dám dve kolečká okolo dráhy.
Čo ešte patrí k predštartovému rituálu?
Niektorí jazdci sú poverčiví. Poznám aj takých, ktorí sa modlia. Ja si akurát dôkladne pozriem dráhu. Ale iba v prípade, že ju nepoznám. Potom sa pohrúžim do seba a premietam si ideálny priebeh dostihov. Samozrejme, v skutočnosti je napokon často celkom iný.
Ako často sa dostanete domov?
Vždy som tu na Vianoce. Celý december mám dovolenku, ale aj vtedy na víkendy odbieham na dostihy do Nemecka - jazdiť kone iných ako môjho brémskeho trénera Huberta Fanelsu. Keď som tu inokedy, je to zlé znamenie. Buď som zranený, alebo mám dištanc.
Ako si žije v Nemecku špičkový džokej?
Dobre, spokojne.
Aké máte statky?
Mám trojizbový byt a trošku peňazí.
Čo je to trošku?
Ak nemáte 100 miliónov eur, ste bežný človek. Milión sa dá ľahko minúť. Bez peňazí sa nezaobídete, ale žeby som jazdil len pre peniaze, tak to určite nie.
Tak pre čo?
Lebo ma to baví. Mám robotu, ktorá mi je koníčkom.
Na čo míňate?
Najmenej na jedlo. Džokej si musí držať váhu. Ja stým našťastie nemám problémy. Hravo navážim päťdesiat kilogramov aj s výstrojom. Na čom nešetrím, je oblečenie. Na dovolenke som bol tuším len raz. Predvlani s priateľkou Anetou na pár dní na Kube. Navštívil som aj Thajsko či Spojené štáty, ale to bolo príjemné s užitočným - tam som aj jazdil. Zajazdiť si v Amerike bol môj dávny sen.
Ešte nejaký máte?
Vlastne ani nie. Keď som začínal, sníval som odjazdiť päťdesiat dostihov.
Dnes máte len víťazstiev takmer 660. Toľko ako nikto zo Slovákov...
Rád by som ich dosiahol tisíc, ale neviem, či sa mi pošťastí dosiahnuť túto métu. Nemecký turf prežíva krízu. Krúti sa v ňom menej peňazí ako voľakedy a klesá aj počet dostihov.
Čím to je?
Ľudia menej tipujú.
Súvisí to s ekonomickou situáciou?
Samozrejme. Ale aj s nemeckou náturou. Nemci majú najlepšie kone na svete, ale väčšina z nich o tom nevie. Preto najlepšie kone nejazdia doma, ale v cudzine. Okrem toho, Nemci sa hanbia priznať, že tipujú na kone. Ak tipujú, tak anonymne. Myslia si, že by si pokazili renomé inteligentného národa.
Hravosť je však prirodzená vlastnosť.
Samozrejme. Je to hlúposť, ktorá ich prejde. Ale nie som si istý, či skôr, ako ja skončím kariéru.
Bojkov deväťboj v Starom háji
3. miesto: COWBOY (1000 m)
1. miesto: TIGER (Memoriál Žikavského, 2000 m)
5. miesto: KANNA (Cena Scottish Rifla, 1800 m)
1. miesto: TANITA (Cena Árvy, 1800 m)
11. miesto: DORMINO (Starohájske kritérium, 2000 m)
1. miesto: SACHO (Cena Ministerstva pôdohospodárstva, 1200 m)
4. miesto: MIDEROS (Veľká cena Slovenska, 2400 m)
9. miesto: ETIENNE (Cena Koftu, 2000 m)
6. miesto: TINKI BOY (Cena Allianz-Slovenská poisťovňa, 1600 m)
