Samotné cestovanie negarantuje automaticky aj dozrievanie, múdrosť alebo niečo, čo by sa tak podobne dalo nazvať. Nielen pre fotografov je inšpirujúce posúvať sa hore-dole po rôznych šírkach a dĺžkach zemegule. Napríklad aj preto, že "čerstvé oko" vidí niečo úplne iné ako oko zvyknuté na rutinné trajektórie.

Rozdielne kultúrne mapy produkujú rozdielne asociácie a s tým ruka v ruke prichádza aj riziko expresných dojmov. Vyhnúť sa tomuto klišé je večná výzva a snaží sa s ňou popasovať aj dokumentárny projekt Slovensko, ktorý vznikol na Katedre fotografie Vysokej školy výtvarných umení.

Slovenskí a zahraniční študenti pod vedením Ľuba Stacha a dvoch asistentov chodili po slovenských mestách a miestach. Prenikali do každodennosti ľudí na kysuckých lazoch, hľadali tradície na miestach, kde horia staré pece, kde domy strážia pekne pomaľované ploty s kvietkovanými ornamentmi. Vybehli s mladomanželmi na vŕšok pomodliť sa pod krížom, zasadli za stôl spoločne s bezdomovcami a kňazom Antonom Srholcom.

Inde zasa hľadali slovenské ikony - v Žiline ich pobavila otvorená náruč skameneného Andreja Hlinku, potom novodobí superbohovia a lá Robo Mikla či svetielkujúci mobil namiesto ruženca v kostole.

Súčasťou výstavy sú aj videopráce, medzi nimi vyčnieva film o rómskom chlapcovi menom Rony, ktorý miluje počítačové hry (a bitky s nacistami) a džez.

Autorom je Illah van Oyen z Holandska. Od nej pochádza aj jedna z najpoetickejších snímok: dve rómske detí - jedno vo farebnej pásikavej kukle, druhé rehotajúce sa - a za nimi kdesi veľmi v diaľke sa napína dúha.

"Nikdy som sa necítila lepšie," hovorí Illah van Oyen o svojich pocitoch na slovensko-ukrajinských hraniciach.

Darí sa teda tejto výstave nekĺzať sa po povrchu? Áno a nie. Stena so štyrmi fotografiami - začínajúca aj končiaca sa Stachovým záberom - je vydareným dôkazom, že zmysluplné radenie snímok je pre zážitok z výstavy zásadné. Škoda, že tento princíp sa účastníci projektu nesnažili vnímať dôslednejšie.

Technická stránka výstavy má pár defektov, ktoré dojem z fotografií neumocnia - rohy snímok sú poodlepované, nalepené sú nakrivo, inštalácii chýba nápaditosť.

Cestovanie a eufória stačia na denník. Na začiatok projektu tiež. Na výstavu treba viac disciplíny v poslednej fáze projektu - vo výbere a zoradení snímok. To sa darí častiam výstavy, nie celku.

Projekt Slovensko by mal mať druhý diel. Minimálne preto, aby nadchol študentov zo zahraničia. Ale aj tých, ktorí Slovensko a snímky o ňom poznajú, no nebránia sa spoznávať ho znova a najmä inak.