FOTO
Romány so ženskými menami. Anne, Emily, Charlotte - tri ženy, sestry so spoločným priezviskom Brontëových a spoločným povolaním spisovateliek. V dobe, v ktorej žili (prvá polovica 19. storočia) však nebolo celkom vhodné, aby žena písala knihy, a ešte sa tým nebodaj živila, a tak svoju záľubu maskovali zamestnaniami vhodnejšími pre ženu - guvernantiek či učiteliek.
Z týchto troch dám sme si už predstavili Emily, autorku románu Búrlivé výšiny. V tom istom roku, teda 1847, vyšla aj kniha Jana Eyrová, ktorú napísala jej o dva roky staršia sestra Charlotte. Nebol to jej prvý literárny pokus. Mala za sebou román Profesor, ktorý za jej života ostával v rukopise, pretože nenašla preň vydavateľa. Dovolila si totiž značnú drzosť písať kriticky o dievčenskom penzióne a preniknúť do mužského sveta! K obom týmto javom mala svoje výhrady, hoci z feminizmu ju naozaj upodozrievať nemôžeme.
Zato Jana Eyrová bola prijatá veľmi priaznivo. Možno preto, že od knihy nazvanej ženským menom nikto neočakával ani kritiku, ani satiru... Jednoducho červená knižnica, ktorá dostala meno zaiste podľa toho, že sa pri nej ženské čitateľky môžu romanticky rumenieť. Brontëová však rozhodne nepatrí do tejto kategórie, aj keď je z pohľadu dnešných ženských autoriek sentimentálna, pasívna, odpúšťajúca.
To však nezabránilo dobovej kritike, aby si ju poriadne nepodala. Istá lady Eastlakeová vo svojej recenzii vyhlásila, že myšlienky, ktoré hlása román, "zvrhli v zahraničí legitímne zvolené vlády." Pozrime sa teda bližšie, akéže to boli nebezpečné myšlienky.
Brontëová na svojej hrdinke Jane ukazuje, že aj žena má právo zvoliť si svojho životného partnera, že má právo nenávidieť lož a pretvárku, že má nárok na vlastnú hrdosť, ba dokonca (aká rúhačská myšlienka!) na svoju nezávislosť (ekonomickú i emocionálnu).
Pravda, tieto tézy dokázala skvelá rozprávačka rozpustiť v trochu mysterióznom, trochu strašidelnom, trochu romantickom deji. Jej kniha je teda plnokrvná literatúra, nie zbeletrizované tézy. Urobila to tak zručne, že Jana Eyrová sa stala nielen jej najlepšou knihou, ale na dlhý čas, vlastne až dodnes obľúbenou lektúrou dievčat, slečien i žien. A nielen ich. Literárne kvality dokážu oceniť aj tí muži, ktorí sa už stihli zbaviť predsudkov, povýšenosti a nadradenosti.
Aj ďalšie dva romány Charlotty Brontëovej nesú vo svojom titule žensky znejúce mená. Druhá próza s názvom Shirley ide vo svojej spoločenskej kritike ešte ďalej ako Jana. Je to príbeh, v ktorom zúri triedny boj i triedne zmierenie. Za všetkým je, pravdaže, láska.
Poslednou knihou Villette sa autorka vrátila k svojmu Profesorovi, ktorého jej mužská nadradenosť nedovolila vydať. Villete tu už nie je meno hlavnej hrdinky, "villette" znamená obecne Mestečko. Týmto "mestečkom" je Brusel, v ktorom žila Brontëová dva roky a o ktorom nemohla tušiť, že sa raz stane hlavným mestom našej globalizačnej dediny. Ironicky nazýva aj celé Belgicko Labassecourským kráľovstvom, t.j. Slepačím dvorom. A potom že spisovatelia nemajú dar predvídavosti a proroctva!
Životné osudy troch sestier sú samé literárnou látkou. Bolo v nich veľa bolesti, tragédií, pochmúrnosti, ale aj nezlomnej vôle vymaniť sa z rodových konvencií a nájsť si dôstojné miesto v živote.
Charlotte Brontëová: Jana Eyrová (úryvok)
Na chodníčku za vavrínmi zadul vietor a rozochvel vetvy gaštana. Závan letel ďalej, ďalej, do nekonečných šírav a stíchol. Vo večernej tíšine znel iba slávičí spev. Keď som ho počúvala, opäť som sa rozplakala. Pán Rochester sedel pokojne a láskavo a vážne na mňa pozeral. Po dlhšej chvíli sa napokon ozval.
"Poďte ku mne, Jana, nech si všetko vysvetlíme."
"Jakživ už k vám nepôjdem. Už som sa od vás odtrhla a nemôžem sa vrátiť."
"Ale, Janka, volám vás ako svoju ženu. Veď sa chcem oženiť len a len s vami."
Mlčala som. Nazdávala som sa, že sa mi vysmieva.
"Poďte, Jana, poďte ku mne."
"Vaša nevesta stojí medzi nami."
Vstal a jedným krokom bol pri mne.
"Moja nevesta je tuná," povedal a opäť si ma privinul k sebe, "pretože je to žena, ktorá mi je roveň a ktorá sa mi podobá. Jana, chcete sa stať mojou ženou?"
Ani teraz som neodpovedala a zase som sa mu usilovala vyprostiť z náručia. Ešte vždy som mu neverila.
"Pochybujete o mne, Jana?"
"Celkom."
"Neveríte mi?"
"Ani mačný mak."
"Teda ma pokladáte za luhára?" opýtal sa prudko. "Ja vás už presvedčím, vy malý skeptik! Že milujem slečnu Ingramovú? Ani trochu, to predsa viete. A vari ona miluje mňa? Kdeže! O tom som už získal dôkazy. Rozchýril som, že nemám ani zďaleka taký veľký majetok, ako sa všeobecne myslí, a potom som ju navštívil, aby som videl, ako to na ňu zapôsobí. Ona i jej matka ma prijali veľmi chladne. Za nič by som sa nechcel, ba ani nemohol oženiť so slečnou Ingramovou. Ale vás - vy čudné, temer nepozemské stvorenie - vás ľúbim ako svoj život. Vás chudobnú, nenápadnú, malú a nepeknú prosím, aby ste si ma vzali za muža."
"Čože? Ja?" vyhŕkla som a už som začínala pri jeho vážnych a najmä nezdvorilých slovách veriť, že hovorí úprimne. "Ja, ktorá nemám vo svete ani jedného priateľa okrem vás - ak ste mi naozaj priateľ - ktorá nemám ani šiling okrem toho, čo ste mi dali?"
"Vy, Jana. Musíte byť moja, len a len moja. Chcete? Povedzte áno, rýchle!"
"Pán Rochester, obráťte sa k mesiacu, nech vám pozriem do tváre!"
"Prečo?"
"Lebo chcem z nej čítať. Obráťte sa!"
Jednu z filmových podôb Jany Eyrovej nakrútil známy taliansky režisér Franco Zeffirelli pred desiatimi rokmi, v hlavnej úlohe sa predstavila Anna Paquin. FOTO - MOVIEWEB.COM
