FOTO SME - PAVOL MAJER

Mnohí ho poznajú ako mafiána Litra z televízneho seriálu Medzi nami. Divadelní fanúšikovia si ho môžu vychutnať na domovskej scéne Slovenského národného divadla či v muzikáli Jozefa Bednárika Rocky horror show v úlohe transvestitu. Momentálne sa po Mirovi Žbirkovi pripravuje na úlohu Mira v kedysi slávnom slovenskom muzikáli Neberte nám princeznú.

Mladý herec JÁN KOLENÍK

si na nedostatok hereckých príležitostí nesťažuje, hoci v poslednom období má dojem, že viac pri nich boduje jeho výzor - je vysoký, svalnatý, má peknú tvár a vôňa jeho parfumu vás sprevádza ešte dlho po stretnutí. Uvažuje teda o tom, či je lepšie byť pekným, alebo dobrým hercom.

V divadle si vás vyberajú podľa toho, ako vyzeráte?

"Občas už pociťujem škatuľkovanie v podobe úloh pekných mužov. To ale neznamená, že sa kladú nižšie nároky na herectvo.

Robí vám dobre, keď vás majú ľudia za pekného?

"Týchto tém sa skôr zdržiavam. Keby som to mal hodnotiť podľa okolia, ktoré ma tak označuje, tak by som si mal o sebe myslieť, že som pekný. Ale nechcem, aby to tak vyznelo, to je veľmi tenký ľad. Oveľa viac by pre mňa znamenalo, keby mi ľudia povedali - dobre si to zahral."

V SND ste hrali napríklad pekného farára v hre Veľké šťastie či pekného a chudobného advokáta v Stratégiách a rozmaroch. Ako vnímate z tohto pohľadu tieto úlohy?

"Niekedy sa mi zdá, že úlohy v divadle dostávam podľa toho, ako sa v ňom ako človek prezentujem. Samozrejme, je na mne, aby som dal postavám silu. Učím sa pracovať s pocitmi a zatiaľ mi to vychádza tak, že úlohy, ktoré idú proti môjmu naturelu, sú najvďačnejšie."

Zrejme medzi ne patrí aj úloha Valena Connora, za ktorú ste pred dvoma rokmi na Festivale Istropolitana získali cenu za najlepší herecký výkon.

"To je môj najväčší herecký zážitok zo školy. Je to hra o dvoch bratoch, jeden z nich zabije otca, odohráva sa to na írskom vidieku vo zvláštnom sociálnom prostredí. Bratia žijú v permanentnom boji medzi sebou, jeden má pocit menejcennosti. Úloha mi sadla, navyše, na hereckej škole ste vybičovaný k výkonu, tam ide každému o krk, a to je hnací motor."

Dlho avizovaný muzikál Neberte nám princeznú vám ponúkol zaujímavú hereckú príležitosť. Ako na vás prišli?

"Moje obdobie muzikálov sa začalo, keď som u nás v národnom divadle neskúšal a trochu som sa obzeral po inej možnosti. Na divadle visela pozvánka na konkurz na muzikál Rocky horror show, ktorý sa chystal skúšať pán Bednárik. Vôbec som to nepoznal, a keď som si pozrel filmovú verziu na DVD, hovoril som si, že to veru robiť nepôjdem. Ale lámali ma, až som prikývol."

Prečo ste v ňom nechceli hrať?

"Trochu som sa zľakol kontroverznosti, a hlavne postavy transvestitu, ktorého tam stvárňujem. Zo školy a z národného som naučený hľadať v postave hlbokú myšlienku, a toto bola čistá šou. Napriek tomu ma to lákalo, chcel som si vyskúšať spev a tanec, čomu som sa kedysi intenzívne venoval. Povedal som si teda, že to bude nová skúsenosť, a okrem toho jedna z posledných možností pracovať s Jozefom Bednárikom, keďže uvažuje o závere kariéry."

Vraj ste mali v Rocky horror show nejaký problém s kostýmom transvestitu.

"Hanbil som sa vyjsť v štylizovanom, ale predsa len ženskom kostýme. V pančucháčoch, topánkach na podpätkoch a v korzete som sa cítil ako nahý. Keď prišla prvá kostýmová skúška, bol to dosť veľký šok. Pán Bednárik mi hovoril - Jano, si herec, nerob cirkusy, tvoja postava má byť chlap rovnako príťažlivý pre ženy aj pre mužov, ktorá ľudí mravne - v dobrom slova zmysle - uvoľňuje. Postupne som si na kostým aj koncepciu zvykol. Ale vyhýbal som sa foteniu do reklamných kampaní k predstaveniu."

Aký má byť podľa vás herecký kostým?

"Kostým by mal hercovi pomáhať vyjadriť sa, nie ho brzdiť. Na druhej strane, herec by ho nemal vnímať tak, že bude vďaka nemu na scéne dobre vyzerať. Musí zo seba vedieť urobiť iného človeka. Každopádne, divák môže mať zážitok aj z vynikajúceho kostýmu, aj z hereckého výkonu. Mimochodom, je to aj súčasť témy mojej dizertačnej práce."

Prečo ste sa do dizertačky pustili?

"Po skončení štúdia sa mi naskytla táto možnosť, tak som ju využil. Chcel som sa na škole ešte dovzdelať, cítim sa tam stále bezpečnejšie ako mimo nej. Hereckú tvorbu si môžem zopakovať so svojím pedagógom Emilom Horváthom už nielen ako študent, ale aj ako profesionál, ktorý sa pozerá na veci už inak. A napokon z toho plynú aj študentské výhody."

Vráťme sa k muzikálu Neberte nám princeznú. Budete hrať Mira, ktorého v televíznej verzii z osemdesiatych rokoch stvárnil Miro Žbirka. Nebojíte sa, že vás budú porovnávať?

"Muzikál si pamätám z detstva, no bližší ako Miro mi bol vtedy malý Dominik - zaujímal ma život detí v detských domovoch. Mira som nijako výnimočne nevnímal. Ani teraz ho nepovažujem za typ, s ktorým by som sa chcel stotožniť. Nemám ho prečo napodobňovať. Trúfam si ho vnímať tak, že Miro nie je Miro Žbirka, ale postava v muzikáli."

Čoho sa teda na skúškach chytáte?

"Napríklad hudby. Je mierne zosúčasnená a myslím si, že pesničkám to veľmi pomohlo. Polapiť však nejaký príbeh je dosť ťažké, pretože tento muzikál nosný príbeh nemá. Ako herec by som sa chcel odraziť od nejakej konkrétnej situácie. Trochu mi chýba, že zaľúbený pár nebojuje spoločne za svoju lásku. Ide skôr o pokročilejšie štádium vzájomného vzťahu. Zároveň sa rieši vzťah k rodičom, partnerský stereotyp, angažovanie sa rodičov v budúcnosti detí. V zásade sú to zaujímavé témy, ale bol by som nerád, keby bolo ich zosúčasnenie samoúčelné. No nečakám, že muzikálový žáner sa bude tváriť hlboko filozoficky."

Inšpirujete sa aj vlastnou pubertou?

"Nebol som puberťácky rebel, ktorý by presadzoval svoje názory voči rodičovským. Pubertu som vytancoval na spoločenských tancoch a pohyboval som sa viac-menej v tejto tanečnej komunite, nie na diskotékach."

A čo skúsenosti zo vzťahov?

"Nemám za sebou ešte hlbší vzťah, zatiaľ čerpám iba z chvíľkových. A pozorujem vzťahy okolo seba."

Ako vám vôbec napadlo prihlásiť sa na herectvo?

"Matika ma nebavila, skôr som smeroval k prírodovede. Nad herectvom som zauvažoval zo dňa na deň, v Banskej Bystrici sa otvárala divadelná fakulta, tak som sa prihlásil. Dovtedy som nehrával ani ochotnícke divadlo, no páčilo sa mi napríklad spíkerstvo v rádiu. O herectve a divadle som mal vtedy ešte skreslené predstavy. Rodičov to trochu zaskočilo, ale prijali to. Keď však škola ani po dvoch rokoch nezískala akreditáciu, šiel som na prijímačky do Bratislavy. Tam som už získal jasnú predstavu o tom, kde sa chcem zamestnať po škole."

Je veľa rôznych divadiel. Ako sa rodí takáto jasná predstava?

"Keď som odchádzal z Banskej Bystrice, vedúca ročníka povedala - budeme sa na teba chodiť pozerať do národného divadla. Tak som si povedal, prečo by to tak nemohlo byť? Prvýkrát som v ňom bol, až keď som prišiel do Bratislavy. Oslovilo ma a už počas štúdia som si v ňom mohol zahrať. Bola v tom však aj istá dávka šťastia. Dnes by som to nenechával iba na náhodu."

V Slovenskom národnom ste druhý rok, vaša méta sa splnila. Ste spokojný?

"Zo začiatku som mal veľmi zvláštne pocity. Hrali tam všetci moji pedagógovia, ktorí boli mojimi vzormi. Vyhovoval mi klasický repertoár, je rozmanitý, tešil som sa z každej úlohy. Neskôr som však začal pociťovať komunikačnú bariéru. Myslím si, že národné divadlo by potrebovalo mladého režiséra, aby nás, mladých - sme tam siedmi - generačne spojil. Samozrejme, starších kolegov si veľmi vážim, ale názorové predstavenie by sa mi asi ľahšie robilo s mladým režisérom. Na škole sme ako ročník urobili veľa dobrých predstavení, teraz mi ten entuziazmus chýba."

Súvisí s tým podľa vás aj súčasná kultúrno-politická situácia národného divadla?

"Do istej miery asi áno. Dúfam, že keď sa presťahujeme do novostavby, divadlu a jeho koncepcii to prospeje. Na druhej strane sa však trochu bojím, či si tam divák nájde cestu. V každom prípade, zmeny by mohli súbor zomknúť a vytvoriť lepšiu atmosféru na tvorbu. Súčasný provizórny chod divadla tomu určite nepomáha."

Nebude vám za starou budovou smutno?

"Mne to nehrozí, skôr sa to bude týkať starších kolegov. Samozrejme, stará scéna je mi sympatická."

Nakoľko je pre vás dôležitý konkrétny priestor, v ktorom hráte?

"Mám dojem, že v súčasnosti sa divadlo viac orientuje mimo kultúrnych stánkov, veľa sa experimentuje, hrá sa vo všelijakých opustených budovách. Ako herca ma to láka. Aj filmovú skúsenosť by som chcel mať už len pre atmosféru v rôznych exteriéroch, ktorá môže inšpirovať."

Nakrúcali ste aj televízny seriál. Inšpiroval vás v niečom?

"Pocítil som rozdiel v hraní na javisku a pred kamerou. Kedysi, ešte na škole, som 'trhal kulisy' a snažil som sa dostať zo seba čo najviac. To pri nakrúcaní seriálu nebolo vôbec potrebné, no horšie bolo, že na mňa ako na herca sa nekládli takmer žiadne nároky. Bolo to však dobré v tom, že som herectvo začal vnímať s chladnejšou hlavou, a to aj v divadle."

Televízia vás zviditeľnila. Stojíte o to, aby vás všetci poznali?

"Je to zvláštne, že ľudia ma poznajú, ale máloktorí z divadla. Národné divadlo má slušnú návštevnosť, ale predsa len nemá taký dosah ako televízia. Je mi ľúto, že naše divadlo cestuje menej ako v minulosti, je to obmedzené financiami aj veľkosťou scény. Napríklad Malá scéna cestuje častejšie, lebo sa lepšie zmestí do kultúrnych domov. Takže nie som ten, na ktorého ľudia chodia do divadla preto, že ho poznajú, no na druhej strane si nemyslím, že by mi v tom musela pomôcť televízia."

A čo účinkovanie v reklame?

"Často ma volajú na kastingy, ale vždy to dopadne rovnako - keď mám po troch hodinách čakania zagúľať očami na kameru, príde mi to ponižujúce a zväčša z kastingu odídem. Najradšej by som všetkým povedal - príďte do divadla na moje predstavenie. Lenže o to v reklame nejde."

Patríte medzi najmladších hercov v národnom divadle. Neláka vás svet?

"Vždy som si hovoril, že mi je na Slovensku dobre a chcem tu z herectva vyťažiť maximum. No postupne ma, samozrejme, láka ísť preč. A asi pre to počas prázdnin aj niečo urobím - trochu sa ukážem v českých kastingových agentúrach."

Národné divadlo je v zásade klasika. Minulý rok ste sa zúčastnili na Letných Shakespearových slávnostiach, tento rok sa na ne pripravujete tiež. Stále vás to oslovuje?

"Do národného divadla som išiel práve preto, že sa tu inscenuje viac klasiky. Je nadčasová, vždy pre mňa rieši aj problémy dnešnej doby. A keď má človek vlastnú interpretáciu klasiky, môže sa tešiť z toho, ako mu na ňu sedí replika za replikou."

Do akej miery vpúšťate svoje osobné pocity do hereckých postáv?

"To súvisí s odvahou vystúpiť s novými nápadmi. Počas školy som na svoje postavy myslel všade, celý deň, keď mi niečo nové v autobuse napadlo, tešil som sa, ako si to na druhý deň vyskúšam. Nikdy som však nezažil na javisku pocit, žeby som sa od seba úplne odpútal a vnímal sa zvrchu, ako sa o tom často teoretizuje. Stále je tam prítomné vedomie môjho ja. Často ma však dokážu prekvapiť spontánne pocity, ktoré sa počas hrania dostavia, a ja mám radosť, že ich môžem vo vhodnej situácii využiť. Zdá sa mi, že sú to emócie, ktoré som nemal možnosť dostať zo seba von v súkromí. Je to oslobodzujúci pocit, že nie je zakázané dávať ich najavo."

Mladí herci majú dni nabité skúškami v divadle, prácou dabingových štúdiách, reklame či v televízii. Funguje ešte vo vašom divadle bohémsky život?

"Nie, iba starší kolegovia občas rozprávajú, aké to bolo, keď ešte existoval divadelný klub, kde sa stretávali. Po predstavení ide väčšinou každý svojou cestou. Ja osobne za partiou kamošov, s ktorými chodím do kina, alebo spolu skúšame nakrúcať amatérske filmy."

JÁN KOLENÍK sa narodil 11. novembra 1979 v Banskej Bystrici. Vyštudoval herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Od septembra 2004 je členom Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave, kde účinkoval napríklad v inscenáciách Veľké šťastie, Mizantrop, Rozhovor s Nepriateľom, Ujo Vankúšik, Stratégie a rozmary. V divadle VŠMU si zahral Jaga v Shakespearovom Othellovi, vlani účinkoval v rámci Letných Shakespearovských dní v Kupcovi benátskom. V roku 2003 bol v kategórii Objav roka nominovaný na divadelné ocenenie sezóny DOSKY. V roku 2004 získal na festivale Istropolitana Cenu za najlepší herecký výkon za úlohu Valena Connora v inscenácii Opustený západ. Pôsobí ako odborný asistent katedry herectva na VŠMU. Je slobodný, žije v Bratislave.

Ako transvestita z Transylvánie Frank N' Further v muzikáli Rocky horror show. FOTO - ARCHÍV DIVADLA ARÉNA

V úlohe ženami milovaného farára (s Monikou Hilmerovou) v divadelnej inscenácii Boženy Slančíkovej Timravy Veľké šťastie. FOTO - JANA NEMČOKOVÁ

Zuzana Fialová ako Araminte a Ján Koleník ako Dorant v inscenácii Stratégie a rozmary. FOTO - SITA