Evina dcéra sa prihlásila na osemročné gymnázium. Prijímacie skúšky má teraz, začiatkom júna. Hoci je výborná žiačka a v škole nemala nikdy problémy, Eva si nebola celkom istá, či ju tam má dávať. Od priateliek, ktorých deti už na osemročné gymnázium chodia, totiž vie, že to je veľmi náročné štúdium. Zvažovala, či nie je lepšie, aby dcéra dokončila základnú školu a na gymnázium išla až v pätnástich, keď bude predsa len zrelšia. Napokon ju však presvedčila samotná dcéra, ktorá sa na túto výberovú školu veľmi túži dostať.
Čím viac sa však termín pohovorov blížil, tým menej si bola Eva istá, či urobili správne. Jej dcéra je totiž až nedetsky seriózna, všetko berie veľmi vážne. Do učenia ju nikdy nebolo treba naháňať, práve naopak, od kníh ju musia odháňať, nech si oddýchne. Pred pohovormi sa to ešte zhoršilo, dcéra je vynervovaná, až sa Eva bojí, či od trémy napokon niečo nepopletie. Dcéra sa na novú školu strašne upäla a Eva sa obáva, že ak ju neprijmú, bude to chápať ako veľké zlyhanie. Vidí na nej, že by to pre ňu bola veľká trauma.
Eva sa pýta, ako má dcére vysvetliť, aby sa kvôli škole tak netrápila.
Treba aj vaše dieťa odháňať od učenia? (Boli ste vy takým dieťaťom)? Má aj vaše dieťa vytýčené od školských čias svoje ciele? Ako reaguje (reagovalo), keď sa mu ich nedarí (nepodarilo) dosiahnuť?
Niektoré vaše príspevky uverejníme v sobotňajšej prílohe VÍKEND. Môžete nám ich posielať aj na adresu: vikend@sme.sk.
