Marína Chodorkovská tvrdí, že jej syn schudol a zošedivel. FOTO - AUTOR

Matka bývalého najbohatšieho Rusa Michaila Chodorkovského, ktorý skončil v trestaneckej kolónii na Sibíri, vyzerá na prvý pohľad veľmi vyrovnane. So synom, ktorý sa podľa nej stal obeťou politických intríg, sa môže stretnúť štyrikrát do roka na tri dni. Krátko po päťhodinovej návšteve, keď nechala svojho syna samého s manželkou, poskytla MARÍNA FILIPOVNA CHODORKOVSKÁ rozhovor denníku SME.

Zmenil sa váš syn, odkedy ste ho videli naposledy?

"Veľmi málo. Stále zostal veľmi silným a optimistickým. No schudol a zošedivel. Na tvári od oka k nosu má ešte taký malý šrám po tom incidente, keď ho na tvári zranil spoluväzeň."

Vysvetlil vám, čo sa presne stalo?

"Bol to určite nenormálny človek. Podľa Mišu bol psychicky labilný a útokom naňho sa chcel stať slávnym, aby sa dostal do médií. Nie som si však istá, či konal len z vlastnej vôle."

Z "bezpečnostných dôvodov" ho potom presunuli do špeciálnej miestnosti. Váš syn protestoval a začal držať hladovku, aby mohol byť s ostatnými.

"Bol tam celé dni sám, podľa zákona však nemá byť oddelený od ostatných, to je veľmi depresívne. Chcel sa vrátiť medzi ostatných. Teraz je už znovu naspäť v normálnej miestnosti."

S koľkými ľuďmi tam žije?

"Asi so šesťdesiatimi mladými ľuďmi. Spolu spia aj vstávajú. Ide najmä o mladých pologramotných chuligánov, ktorí si nenašli prácu a do väzenia sa vracajú dosť často, Michail by ich rád niečo naučil o počítačoch alebo o matematike, aby sa vrátili na slobodu vzdelanejší, lebo vo väzení celý deň nič nerobia. Správajú sa však k nemu veľmi dobre."

Vedenie väznice ho viackrát poslalo do samotky z dôvodov, ktoré súd v Krasnokamensku označil za úplne neodôvodnené. Prečo si myslíte, že sa tak deje?

"Radi by zlomili jeho pevnú vôľu a aby mal u nich čierny bod. Miša by s advokátmi chcel požiadal o voľnejší režim. Napríklad, aby mohol žiť v nejakom byte v Krasnokamensku a dochádzať každý deň na kontrolu. Zákon to umožňuje, keď bude mať viac priestupkov, jeho žiadosť veľmi ľahko zhodia zo stola."

Už ho nenavštevuje pravoslávny kňaz Sergej, prečo?

"Bol u neho iba raz a Michaila to veľmi potešilo, lebo napríklad aj on bol vo väzení. Za komunizmu spolu so známym disidentom Sergejom Kovaľevom. Keď však nové vedenie väznice chcelo, aby posvätil ich úrad, už mu potom návštevy nepovolili. Otec Sergej vyhlásil, že nechce posväcovať miesto, kde držia politických väzňov."

Urobil niekde váš syn chybu? Prečo skončil tu na Sibíri?

"Určite nie. Mne bolo akurát ľúto, že nezostal pri vede, ale dal sa na biznis. Keď bol napríklad ôsmakom na základnej škole a boli sme na pláži pri Petrohrade, prechádzal sa okolo dievčat s bikinami zahľadený do knihy a dievčatá ho nezaujímali. Učenie ho veľmi bavilo. Teraz by sa namiesto podnikania chcel znovu venovať vzdelávaniu a rozvoju občianskej spoločnosti. Nestačí, ak je niekto vynikajúci inžinier alebo fyzik, je veľmi dôležité mať vlastný názor a rozhľad. Tomu by sa rád venoval."

Nechcel by ísť do politiky?

"Nikdy nechcel. Nemal ani žiadne prezidentské ambície, ako niektorí hovoria."

Na rozdiel od neho, jeho nasledovník v rebríčku najbohatších Rusov nemá žiadne problémy so zákonom. V čom je Roman Abramovič iný?

"Vo vnímaní sveta. Mišu nezaujímali luxusné jachty, žil skromným životom a všetky peniaze dával na rozvoj Jukosu a nadačné projekty."

Čo by ste povedali Putinovi, keby ste sa stretli?

"Nič dobré (smiech). Nebyť toho, že tak vysoko vzrástli ceny ropy a plynu, nebol by tak na koni. Ja by som bola najradšej, keby bolo Rusko jednou z európskych krajín a nie ich súperom."

Uvažovali ste niekedy o emigrácii z krajiny?

"Nikdy. Mám rada túto krajinu. Ani Miša nechcel odísť, keď dostával signály, aby sa radšej zbalil. Aj preto nakoniec skončil tu v Kranoskamensku."

Rozumejú vaše vnúčatá, prečo je ich otec v trestaneckej kolónii?

"Veľmi dobre to chápu. Teda až na osemročné dvojčatá, tie sú na to samozrejme ešte veľmi malé. Pätnásťročná dcérka by ho sem aj veľmi rada prišla navštíviť, ale má skúšky v škole. Syn, ktorý študuje v Amerike, to veľmi silne prežíva."

Autor: MIREK TÓDA, Krasnokamensk