Patrí k popredným španielskym spisovateľom. Začínal ako novinár a esejista, v rokoch 1971 - 1973 ho frankistický režim prinútil žiť vo francúzskom exile. Je generálnym tajomníkom Asociácie spisovateľov Španielska a v slovenčine mu práve vychádza román Koncert v Seville. ANDRÉS SOREL.

"Nie je to kniha na jedno použitie," rozpráva pre SME o tomto románe. Koncert v Seville však pôvodne vyšiel už v roku 1982, reedície sa v Španielsku dočkal pred tromi rokmi. Na Slovensku tak vychádza až po dvadsiatich piatich rokoch od pôvodného vydania. Za taký dlhý čas sa však môže zmeniť všeličo. "Myslím, že napriek tomu, že uplynul istý čas, tematika tohto diela nestratila svoju aktuálnosť. Tie spoločenské, kultúrne i politické aspekty sú platné i dnes, aj pre dnešnú mladú generáciu."

Sorel tak naráža na rozčarovanie, ktoré podľa jeho slov prevládalo v mladej generácii vtedy a panuje aj dnes. Práve v jeho písaní je dominantným momentom angažovanosť, isté posolstvo, snaha čosi čitateľovi odovzdať. "Neholdujem takej tej literatúre veľkých obchodných domov," priznáva. "Som priaznivec nadčasovej literatúry a je mi jedno, či bola napísaná včera, alebo pred dvesto rokmi."

Uznáva však, že literárny svet je príliš uzavretý, unášajú ho komerčné vplyvy a vkus vydavateľstiev. Pre mladých autorov je tak veľmi ťažké publikovať. A to podľa neho platí nielen pre Španielsko. "Vydavatelia radšej vydávajú televízne moderátorky, známych ľudí a politikov. Ich hľadajú skôr než nejaké skutočné hodnoty."

Napriek tomu verí, že Európa by mala byť predovšetkým Európou kultúr. "Hospodárske údaje mi o krajine nič nepovedia. Umenie je univerzálnejší jazyk," zdôrazňuje. Za svoje umenie bol Sorel ochotný dokonca riskovať. Počas režimu generála Franca musel opustiť svoju krajinu a žil vo Francúzsku. "Exil je pre spisovateľa naozaj ťažký, pretože jeho skutočnou vlasťou je jazyk," vysvetľuje Sorel. "Ale mám taký pocit, že 20. storočie je asi storočím exilu."

Jedným z takýchto útekov môže byť i únik do sveta kníh. "Čitateľ kníh - nie tých komerčných produktov - je najslobodnejšou časťou spoločnosti," myslí si. "Napokon, tvorba má aj tak svoje vlastné zákony, ktoré predpokladajú poznanie jazyka. A nekultivovaný môže byť rovnako kráľ ako hocikto iný."

Priznáva ešte, že jeho ako spisovateľa zaujíma práve človek inštinktov, nie nejaká masa. Človek, ktorého opisuje až v existenciálnych rozmeroch. A ktorý, napriek nezanedbateľnému pokroku vo vede, ostáva stále rovnaký. "Veda síce veľmi pokročila, no ľudská bytosť veľmi málo. Dvadsiate storočie bolo krutejšie a nehumánnejšie než akékoľvek iné obdobie."

Nepáči sa mu však ani druhý protipól, radikálna viera. "Človek, keď niečomu nerozumie, vytvorí si bohov. Mám v knihe takú vetu: bez bohov by sa nám žilo lepšie." Dôležitejšie sú pre Sorela pochybnosti. "Náboženstvo by malo byť o pochybovaní, pochybovaní o poznaní."