„Keď som bola malá, často sa mi snívalo, že zástupy anjelov so zjazvenými tvárami ma okadili tak, že som sa nemohla ani pohnúť. Ani teraz sa mi nepáči, keď ma pochovávajú,“ hovorí Julia, vlastne už mŕtva, zastrelená neznámym vojakom v jednej z poviedok ETGARA KERETA zo zbierky Šofér autobusu, ktorý chcel byť Bohom. Zlá irónia osudu: v deň, keď zbierka vyšla, zamieril jeden šofér autobusu do skupiny Izraelčanov a zabil sedem ľudí.

Etgar Keret dennodenne žije v blízkosti násilia, vybuchujúcich áut, granátov, šovinistických výkrikov Izraelčanov i Palestínčanov. Takýto život v ňom brúsi vedomie ľudskej zraniteľnosti. „Estetickú fascináciu násilím si môžu dovoliť len západoeurópski postavantgardisti, ktorí trpia nudou, a na svoje šťastie nevedia, ako vyzerajú franforce ľudského tela zblízka,“ hovorí. Autor absurdných, miestami hrôzostrašných a čiernych poviedok patrí k najprekladanejším z izraelských spisovateľov. Izraelskí autori reagujú na situáciu rôzne. Najslávnejší Amos Oz – nedávno zrušil všetky dohodnuté rozhovory. O generáciu mladší Etgar Keret, naopak, chce práve teraz hovoriť a denne odpovedá, väčšinou mailom, na otázky novinárov. Snaží sa tak dokumentovať celonárodnú náladu v Izraeli. Čierne myšlienky vysiela cez internet.

Ako sa v Izraeli robí literárna kariéra?

„Písanie predsa nie je kariéra. Ak máte vášeň, ktorá dokonca zarába, je to príjemné, ale kto chce robiť kariéru, musí si nájsť niečo iné. Sme síce národ knihy a literatúra tu ide na odbyt lepšie než inde, ale peniaze si v Izraeli zarobíte oveľa ľahšie, ak viete dobre hrať futbal alebo sa vyznáte v počítačoch.“

Hráte futbal?

„Ach nie, ale našťastie sa neživím iba písaním kníh. Píšem scenáre a učím. Tri roky som pracoval aj ako novinár. Vyhodili ma.“

Prečo?

„Vraj som si veľmi vymýšľal.“

Môžete sa v písaní vyhnúť politike?

„Je to stále ťažšie a ťažšie.“

Kto je podľa vás na Blízkom východe hlavným vinníkom?

„Ten konflikt mi pripomína jeden zážitok z detstva, keď som bol svedkom nehody na diaľnici. Jeden človek zostal ležať v aute v bezvedomí, ďalší dvaja vystúpili z áut. Najprv si vynadali, kto za to môže, potom sa začali sácať a nakoniec sa do krvi pobili. Zranenému nepomohli ani neprivolali pomoc.“

V lete ste vraveli, že v Tel Avive je ponuro. Ako je tam teraz?

„Myslel som tým, že si každý rozmyslí, či vyjde na ulicu. Či pôjde na diskotéku, lebo vybrať sa tam je politickým rozhodnutím. Dnes tam už len nejde. Ak bolo vtedy ponuro, teraz je vojna.“

Kto chce dnes na Blízkom východe mier?

„Všetci o ňom hovoria, ale nikto ho nechce. Všetci chcú spravodlivosť. Palestínčania chcú zadosťučinenie za to, čo sme im urobili my, a Židia za holokaust. Túžba po tom, aby sa nestalo to, čo sa stalo, sa nedá uhasiť.“

Máte strach?

„Strach je subjektívny pocit, ktorý prežívajú príslušníci obidvoch národov, to, čo cítim, je niečo ako absolútny strach.“

To je aký?

„Nie je to osobný strach každého z nás zo smrti, ale kolektívny strach z toho, že vyhladia celý národ. To je strach, ktorý si Židia pestujú už dávno. Za posledných tridsaťpäť rokov prešiel aj na Palestínčanov. Lenže ak by sa táto vojna mala skončiť vyhubením jednej z dvoch strán, museli by tie národy naťahovať špirálu násilia ešte tisícpäťsto rokov. Ani to by nestačilo. Lebo medzitým by sa rodili ďalší izraelskí vojaci a palestínski samovrahovia.“

Nijaká nádej?

„Čo sa bojíte, veď stále platí, že národy majú tendenciu prežiť. Ale čo asi neprežije, je sen o mierumilovnej koexistencii dvoch národov. Neviem, či prežije tento týždeň.“

Vaše príbehy sa hemžia nádejnými samovrahmi. Prečo?

„Viem, o čom píšem. Veľa mojich kolegov, najmä liberálnych sekulárnych Židov, káže toleranciu veľmi rabiátnickým spôsobom. Keď som bol malý, jeden Žid od susedov mi rozbil hlavu kameňom. Neskôr ma zmlátili v pásme Gazy, vyslala ma tam jedna ľudskoprávna izraelská organizácia, mal som monitorovať prechmaty armády. Pre ľudí v táboroch som bol jednoducho Žid. A môjho starého otca, čo prežil koncentračný tábor, zabil v Izraeli sused. Povadili sa pre jednu hromadu kompostu. Aj ten sused prežil holokaust. Tak je to!“

Máte celé panoptikum postáv – vojaci i civilisti, svetskí aj zbožní Židia, Arabi, starí, mladí – s najrôznejšími defektmi, tikmi a poruchami. Nezdá sa, že to, čo ich spája, je viera, láska či nádej. Nemajú spoločnú skôr nedôslednosť, lenivosť a posadnutosť sexom?

„To sa stále snažím vysvetľovať. Moralizmus je sám osebe nemorálny, lebo uspáva svedomie a aj najväčšej svini dáva možnosť identifikovať sa s kladným hrdinom dejín. Až keď si budeme vedomí toho, aké sporné to s nami je, budeme mať aspoň zlomok šance stať sa trochu ľudskejšími. Kto naozaj čítal Kafku, už nikdy nebude karhať svojich blížnych.“

Ste odporcom súčasnej izraelskej politiky. Pacifista?

„Nie, odslúžil som si normálnu vojenskú službu a som v zálohe.“

V zálohe?

„Nechcem sa podriadiť rituálom vlastenectva a ani rituálom protestov. Neprovokujem, aj keď v umení sa to vždy hodí. Prečo by som nemal byť v armáde? Jediné, čo odmietam, je služba na okupovaných územiach, tam jednoznačne nemáme čo hľadať.“