Jiří Hájíček (1967) je český spisovateľ mladšej generácie, ktorého na Slovensku pozná minimum čitateľov. Nie je však veľmi známy ani v Čechách, hoci je autorom dvoch zbierok poviedok a dvoch románov, ktoré literárna kritika ocenila za ich lyrický štýl a pútavé poetizujúce rozprávačstvo, čo je dosť netradičný artikel v týchto neliterárnych časoch.
V tomto zmysle je preto dvojnásobne prekvapujúce, že práve Jiří Hájíček - civilným povolaním bankový úradník - sa so svojím najnovším románom Selský baroko stal víťazom vari najprestížnejšej literárnej súťaže v Českej republike Magnesia Litera v kategórii prozaických diel za minulý rok. Ak by sme si mali odpovedať na otázku prečo, potom asi najhlavnejší dôvod tkvie v tom, že autor ako jeden z mála súčasných mladších českých prozaikov nepíše o sebe a o dezilúziách súčasnosti, ale o historickej téme - v tomto prípade o drastickej kolektivizácii na juhočeskom vidieku v 50. rokoch minulého storočia.
Pritom je to však predovšetkým román zo súčasnosti: mladý genealóg sa pri jednej zo zákaziek na zostavenie rodokmeňa dostane na stopu pozadia rozkulačovania niekoľkých sedliackych rodín v okolí mestečka Třeboň. Hlavná postava je viac-menej proti svojej vôli vťahovaná čoraz hlbšie do temného tajomna likvidácie gruntových sedliackych rodov a rozpadu tradičného roľníckeho poriadku, pričom príbeh vyústi až v prítomnosti s prekvapujúcim rozuzlením.
Výraznou prednosťou príbehu je, že na prvý pohľad uzavretá tragédia minulosti sa vo svojom dosahu na súčasnosť náhle znovu otvára v celej svojej osudovej nerozpletiteľnosti a rozpornosti. Kým autorovo alter ego genealóg Pavel Straňanský akcentuje princíp neodplácania tým, ktorí sa na nás previnili, jeho protihráčka a letná láska Daniela neváha prekročiť línie vyššieho princípu mravnosti, argumentujúc nielen nevymožiteľnosťou práva na odškodnenie, ale aj nezáujmom, necitlivosťou a krátkou pamäťou spoločenského okolia.
Hájíček nenapísal knihu veľkého gesta. Tragédia kolektivizácie v románe nie je verbálne monumentálna, ale skrytá v náznakoch rozhovorov a fragmentoch archívnych dokumentov. Vnímame ju ako ozvenu čohosi dávneho, ba až mytologického, niečoho, o čom mnohí pochybujú, či sa vôbec stalo, ako sa to stalo a ak sa stalo, čo nás je dnes do toho. V zásade teda nie je románovým posolstvom nejaký postoj k dráme histórie, ako skôr to, či sme schopní nejakej sebakritickej reflexie vo vzťahu k dramatickej minulosti, vo vzťahu k zničeným osudom a tragédiám iných, či dokážeme prijímať nejaké morálne stanoviská, či dokážeme rozoznať, čo je dobro a čo je zlo.
Kniha by mohla okrem iného pripomenúť súčasnej mladšej slovenskej próze, že aj nedávna minulosť je plná literárne nepreskúmaných historických otázok a postáv a že by bolo celkom zaujímavé prečítať si dobrý román s príbehom, ktorý by povedal viac o nás a drámach našich otcov, než o osobných frustráciách či exhibíciách samotných autorov. Tak ako v prípade románu Selský baroko práve generačná nezainteresovanosť môže byť vhodnou platformou, umožňujúcou osvetliť a preskúmať temné stránky našej minulosti hlbším, analytickejším svetlom.
Autor: Igor Otčenáš(Autor je spisovateľ)
