Vstupenky na otváracie a záverečné ceremoniály letných aj zimných olympiád sú spravidla najdrahšie, napriek tomu sa minú medzi prvými. Ich fascinujúce obrazy každé dva roky na obrazovkách sledujú stovky miliónov televíznych divákov. Vedno s programami kultúrnych olympiád ako súčasti Hier prinášajú nové rozmery umeleckých pohľadov na šport. Napriek tomu sú len oklieštenými potomkami ideí, ktoré pred sto rokmi predostrel zakladateľ novovekých olympiád barón Pierre de Coubertin.
"Nastal čas pre ďalší krok: obnoviť olympiádu v jej primárnej kráse. V čase nádhery Olympie umenie a literatúra v harmonickej kombinácii so športom robili olympijské hry veľkými," pripomenul francúzsky pedagóg v Le Figaro roku 1904. Začiatkom apríla 1906, desať rokov po obnovení olympijských hier, pozval členov Medzinárodného olympijského výboru do Paríža na konferenciu, ktorá by odporučila zahrnúť do moderného olympizmu aj umenie. História ju dnes eviduje ako IV. olympijský kongres.
V liste zároveň požiadal kolegov o zaslanie adries desiatich významných umelcov z každej krajiny. Slávnostné otvorenie sa konalo 23. mája 1906 vo foyeri Comédie Francaise. Na konferencii sa pre krátkosť času medzi pozvaním a akciou zúčastnilo len šesťdesiat pozvaných (len päť členov MOV!). Mnohí z umelcov však vyjadrili sympatie k zámeru písomne.
Výsledkom bola výzva pre Medzinárodný olympijský výbor, aby do programu olympiád zaradil päť umeleckých súťaží (odbory architektúra, sochárstvo, hudba, maliarstvo a literatúra), ktoré by umelci mohli oboslať dielami dovtedy nezverejnenými. Zaujímavosťou je fakt, že Coubertin už počas konferencie upozornil na to, že v budúcnosti bude treba vnímať nový nastupujúci fenomén umenia - film.
Prvým konkrétnym výsledkom výzvy bola medzinárodná architektonická súťaž v rokoch 1910 - 1911. Umelecké súťaže spojené s oceňovaním víťazov boli súčasťou siedmich olympijských hier: od roku 1912 (Štokholm) až po rok 1948 (Londýn).
Po nástupe "tvrdého amaterizmu" na hrách boli súťaže od roku 1952 (Helsinki) zmenené na olympijské výstavy. V Mexiku (1968) a Mníchove (1972) mali charakter umeleckých programov integrovaných do sprievodných podujatí. Olympijský umelecký festival získal medzinárodný charakter až v Los Angeles 1984. Nový princíp integrovania umenia do prípravy a konania samotných hier priniesli Španieli (Barcelona 1992) vo forme kultúrnej olympiády, ktorá sa stala novým modelom pre ďalšie olympijské cykly.
* Zlatú olympijskú medailu v umeleckej súťaži získal aj Pierre de Coubertin. Na štokholmských OH 1912 vyhralo literárnu súťaž dielo Óda na šport, písané sčasti po francúzsky a sčasti po nemecky, podpísané dvoma pseudonymami: Georges Hohrod a Martin Eschbach. Dodatočne vysvitlo, že za oboma sa skrýval jediný autor - bol ním Coubertin. Nikto iný však nijaké iné dielo do súťaže neprihlásil.
* História pozná olympijských šampiónov v športe aj v umení. Prvým bol autor sochy Americký klusák (OH 1912) Walter Winans, ktorý štyri roky predtým v Londýne vyhral streľbu na bežiaceho jeleňa a o štyri roky, už ako šesťdesiatnik, bol členom strieborného tímu. Ďalším skvelý maďarský plavec Alfréd Hajós, dvojnásobný plavecký šampión 1896 - o 28 rokov neskôr získal striebro v architektonickej súťaži.
* Hudobná súťaž parížskych OH 1924 mala hviezdnu porotu: sedeli v nej Bela Bartók, Maurice Ravel aj Igor Stravinskij. Bola prísna - neudelila ani jedinú medailu. (mo)
Autor: ZDENKA LETENAYOVÁ(Autorka je riaditeľka Múzea telesnej kultúry SR)
